Strict Standards: Only variables should be assigned by reference in /data/clients/misie.saleziani.sk/www/libraries/Router.php on line 13

Warning: Creating default object from empty value in /data/clients/misie.saleziani.sk/www/libraries/Router.php on line 79

Strict Standards: Only variables should be assigned by reference in /data/clients/misie.saleziani.sk/www/libraries/Abstract/Controller.php on line 26

Strict Standards: Only variables should be assigned by reference in /data/clients/misie.saleziani.sk/www/libraries/Abstract/Model.php on line 10

Strict Standards: Only variables should be assigned by reference in /data/clients/misie.saleziani.sk/www/libraries/Abstract/Model.php on line 10

Strict Standards: Only variables should be assigned by reference in /data/clients/misie.saleziani.sk/www/libraries/Abstract/Model.php on line 10
Saleziánske Misie

Saleziánske Misie - Saleziáni Don Bosca

„Azerbajdžan je krajina neobmedzených možností.“

Foto

Meno: Veronika Strigáčová a Katarína Kružliaková
misijné dobrovoľníčky
Miesto: Baku v Azerbajdžane
Termín: od apríla 2011
Činnosť: stretká, práca s deťmi v oratóriu, doučovanie, voľno-časové aktivity
Financovanie: grantový program Mládež v akcii - Európska dobrovoľnícka služba
(za obsah publikácie je zodpovedný vydavateľ a Európska komisia nenesie žiadnu zodpovednosť za akékoľvek použitie zverejnených informácií)

Vyzerá to tak, že som sa už veľmi dlho neozvala, za čo sa Vám čakajúcim na správy z Baku hlboko ospravedlňujem. Naposledy som písala 8. mája a skôr sa to týkalo mojich dojmov z krajiny. Teraz by to chcelo niečo viac
Tak začnem heslom, ktoré si pomaly každý deň opakujeme:
„Azerbajdžan je krajina neobmedzených možností.“

Baku a aj celý Azerbajdžan je multikultúrna krajina. Pôvodní obyvatelia mali blond (prípadne ryšavé) vlasy a modré oči. Takých tu stretnete zriedka. Pomiešali sa s Arabmi a sú skôr snedej pokožky s tmavými očami. Ženy veľmi krásne a vždy starostlivo upravené.
Výrazné rozdiely tu cítiť aj medzi pôvodom Rusmi a typickými Azerbajdžancami. Rusi sa vyvyšujú, akoby boli kultúrnejším národom a vedieť rusky znamená zaradiť sa do vyššej triedy. No čím ďalej tým viac, je tu mladých a najmä detí, ktoré vôbec nevedia po rusky a ani v škole sa tento jazyk už neučí, len výnimočne.

Na druhej strane ich jazyk – azerbajdžančina – patrí do skupiny tureckých jazykov (ako hovorí múdry internet: Azerbajdžansky hovorí 27 až 32 miliónov ľudí (asi 16 až 23 miliónov v Iráne, 8 miliónov v Azerbajdžane a 800 000 v dalších menších komunitách), takže sa s ním dohovoríte všade v okolitých krajinách a dokonca aj v Mongolsku a v Jakutsku na Sibíri. No zachovali si aj špecifické jazyky ako Lesgínsky a aj ďalšie (Tabasaranci, Horskí Židia). Každá dedina má svoj jazyk. Dokonca tu žijú Avari, o ktorých sme sa na dejepise učili, že už vymreli.

Režim dňa...
...v porovnaní s nami je trošku zvláštny. Kvôli vysokým teplotám a neznesiteľnému teplu, poobede takmer nevychádzajú na ulicu, keď nemusia
Začínajú pracovať až neskôr, no nemajú problém potiahnuť aj do polnoci.
Je bežné okolo jedenástej alebo dvanástej stretnúť v parku rodičov s deťmi, ktorí sa prechádzajú. Len vtedy je to žiaľ možné a znesiteľné. 10.00 hod. pre nich znamená skoro ráno.

Pre nás nepochopiteľné „Tradície“
Žena, ktorej zomrel manžel, podľa tradície nesmie do roka vychádzať z domu, takže nemá takmer šancu postarať sa o svoju rodinu a deti. Je odkázaná na pomoc príbuzných a je prakticky celé dni zavretá doma. Dievčatá, ktoré sa vydávajú často veľmi mladé a ledva zakončili školu (11 ročníkov) sotva vedia nejaké remeslo, ktorým by sa uživili, pokiaľ nemajú možnosť ďalej študovať.
Dievčatá nesmú večer samé na ulicu – už by mali problémy sa vydať. Súvisí to s tým, že je tu dôležitá verejná mienka. Často sa stáva, že keď si muž hľadá pre seba ženu, spýta sa na ňu najprv susedov vo vchode, kde býva! A ak ju tí, vidia prichádzať neskoro večer domov, prípadne v doprovode vždy iných pánov, nič dobré o nej nepovedia. Okrem toho, muži v tejto krajine nemajú problém prihovoriť sa žene na ulici a ponúknuť jej trebárs aj manželstvo. Za dievča rozhoduje najprv otec (prípadne brat, ak otec už nežije s rodinou) a potom manžel, keď sa vydá. Muži sú tu dosť žiarliví a ženy často po sobáši sedia len doma – ako sa u nás vraví „pri hrncoch“. No nielen preto. Je tu brané ako samozrejmosť, že muž má byť schopný sa celkom sám postarať o svoju rodinu. Mladí muži túto svoju rolu často krát nezvládajú a opúšťajú svoje manželky a deti. Matky potom vychovávajú deti samé, dosť ich rozmaznávajú a malý chlapci sa nikdy nenaučia, čo to znamená byť ozajstným mužom – otcom. Muži sa z nich stávajú až na vojne – teda povinnej vojenskej službe.
Ďalšou zaujímavosťou, o ktorej nám miestny rozprávali sú čisto „ženské“ svadby. Tie obyčajne bývajú len v rajónoch – nie v mestách, ale skôr okrajové časti, alebo dediny. Nesmú na nich byť muži, len ženy a deti. Po takejto svadbe nasleduje ešte aj normálna aj so ženíchom.

Naše letné aktivity... aby aspoň niektorí vyšli z dvorov a uvideli a zažili niečo pekné...
K dnešnému dňu máme za sebou dva letné detské tábory odohrávajúce sa na saleziánskej chate blízko mora na cípe Apšeronského poloostrova.
Každý bol trošku iný a tak ich môžem teraz porovnať. V prvom boli deti zo sociálne slabších rodín, pre ktoré je tábor takmer jediná príležitosť vyjsť z domu a vidieť nejaké nové miesto, skamarátiť sa s novými deťmi a môcť sa hrať a kúpať v mori každý deň. Tieto deti sa mi zdali veľmi šikovné a múdre, ochotné zapájať sa nielen do hier, ale aj do spoločného upratovania. Disciplínu hodnotím ako viac než dobrú, poväčšine stačilo povedať len raz a všetci poslúchli.
Druhý tábor si síce decká platili (minimálnu sumu), no zdalo sa mi, že ich rodičia mali na to, poslať ich aj do iných omnoho drahších a asi aj luxusnejších táborov. Mnohé deti pôsobili rozmaznane a nevďačne a veľmi sa ponášali na tie slovenské .
No musím povedať, že nie všetky! A bolo tam omnoho viac tých, z ktorých som sa veľmi tešila a boli pre mňa samotnú povzbudením. Ako sa vedeli deliť, starať jeden o druhého a povzbudiť sa.

Vďaka výletu do Podhoria Kaukazu sme mali možnosť poodkryť hlbokú a starovekú históriu Azerbajdžanu. Toto územie postupne patrilo do veľkých ríš: Médska ríša, neskôr tu existoval štátny útvar pod názvom Kaukazské Albánsko, ďalej tu boli Peržania a neskôr ich ovládla Osmanská ríša. A vďaka priazni osudu sa tu zachovali staré albánske kostolíky, pravdepodobne jedny z najstarších na svete. Kríž síce mnohí vysvetľujú ako plusko a už v nich ostalo len málo z niekdajších kresťanských tradícii. Jeden z týchto kostolíkov pomohol zrekonštruovať Nór, ktorý bol presvedčení, že jeho predkovia pochádzajú z Azerbajdžanu.

...niečo z kuchyne...
Z tureckých krajín dobre známy „Zvyk piť čierny čaj“ – najlepšie s pečením (koláčikmi) alebo cukríkmi, ktorých tu majú od výmyslu sveta. Je to pre nich také samozrejmé ako napr. pre našich fajčiarov cigaretka.
Tradičné sladkosti – pachlava, šekerbura, varenie,
Tradičné jedlá: piti, peražky, lavaš, dolma, plov, šaláty (stoličný, buračný) ...
Alkohol (moslimovia vôbec nesmú, no sú aj výnimky, ktoré si to prispôsobili) z plodov moruše (tu ju nazývajú tut) robia „tutovku“
Majú tu aj rôzne druhy piva: ich Xirdalan, turecký Efez a kúpili licenciu od Čechov a varia tu aj Pragu, a videli sme tuším aj Pilsner.
Labužnící vín by si pochutili na ruskej Ivanovke (cenovo dostupná a chutná), no Azerbajdžanci rozbehli aj vlastnú výrobu vín. Vysadili dlhé vinice, tak uvidíme aká bude úroda.
Takmer v každom dvore majú vysadený vinič, ktorý v lete robí príjemný chládok, a keď dozreje poskytne majiteľom sladké občerstvenie. Saleziáni si vo svojom dvore tiež pestujú a potom z toho robia omšové vínko.
Aby som nezabudla, toto územie je vraj kolískou všetkých druhov ovocia. Takže tu možno dosť všetko ako u nás a ešte čosi naviac.

A čo sa mi tu veľmi páči?
Tvrdia o sebe, že sú najpohostinnejší národ – kaukazské tradície. Vidieť, že sú nesmierne hrdí na svoju krajinu. Vždy prvá otázka je: „A je tu lepšie ako u vás?“
Veľmi si tu vážia rodinu a deti. Je to veľké požehnanie!

Aj keď to tak nevyzerá, veľmi sa mi tu páči. Azerbajdžan má krásnu krajinu (aj keď na slovenskú prírodu to nemá, len to nehovorte nikomu z domácich ) a sú tu aj ľudia, ktorých si rýchlo obľúbite. No cítim sa tu doma najmä vďaka slovenskej komunite saleziánov, ktorí sú nám bratmi, a otcami.
Vďaka nim a Vašim modlitbám sa každý deň snažíme pomáhať robiť tento svet lepším a budovať Božie kráľovstvo.

S úctou a v modlitbe Veronika

Kategórie: Azerbajdžan