Strict Standards: Only variables should be assigned by reference in /data/clients/misie.saleziani.sk/www/libraries/Router.php on line 13

Warning: Creating default object from empty value in /data/clients/misie.saleziani.sk/www/libraries/Router.php on line 79

Strict Standards: Only variables should be assigned by reference in /data/clients/misie.saleziani.sk/www/libraries/Abstract/Controller.php on line 26

Strict Standards: Only variables should be assigned by reference in /data/clients/misie.saleziani.sk/www/libraries/Abstract/Model.php on line 10

Strict Standards: Only variables should be assigned by reference in /data/clients/misie.saleziani.sk/www/libraries/Abstract/Model.php on line 10

Strict Standards: Only variables should be assigned by reference in /data/clients/misie.saleziani.sk/www/libraries/Abstract/Model.php on line 10
Saleziánske Misie

Saleziánske Misie - Saleziáni Don Bosca

„Je dôležité postupne sa stať neužitočnými..."

Foto

Ľubka Skyčáková, misijná dobrovoľníčka
Angola
Od októbra 2011
Práca v saleziánskej internátnej škole pre bývalých chlapcov ulice

Ahojte moji drahí Slováci !!!

Už tak dávno som nepísala mail po slovensky, že vopred sa ospravedlňujem za možné gramatické chyby. Ospravedlňujem sa, že doba mojej odozvy je podstatne dlhšia ako tá vaša. Máme tu permanentne problém s pripojením na net. Predsa je to len Afrika a stále lepšie ako nič. O to viacej sa budem teraz snažiť vám lepšie priblížiť všetky udalosti za posledný mesiac, ktoré sa udiali v mojom misionárskom živote.

Úvodné informácie :
padre Martin – salezián, zodpovedný za všetkých saleziánskych dobrovoľníkov v Angole, nakoniec definitívne rozhodol, že ja s Terkou ostávame v KALA – KALA (v jazyku kimbundu, ktorým tu hovorí popri portugalčine väčšina obyvateľstva, to znamená PRÁCA – PRÁCA).

KALA – KALA je akési stredisko vzdialené asi hodinu od hl. mesta. Bývam tu spolu s ostatnými dobrovoľníkmi – 3 Brazílčania (manželský pár + náš vedúci) a 1 Argentínčan. Od januára tu však budeme s naším vedúcim len ja a Terka, ostatní sa už vracajú domov. Toto stredisko funguje ako internátna škola. Žiaci tu bývajú aj študujú takmer celý rok. Počas prázdnin odchádzajú domov k rodinám – tí, čo ich majú.

Rozvrh dňa:
budíček cez týždeň - 6:00 a cez víkend neskôr – 6:30
6:30 máme Bom dia = Dobré ráno (akési úvodné slovo do dňa spojené s krátkou modlitbou)
6:45 – raňajky (bageta s margarínom pre chalanov a voda k tomu – dobrovoľníci majú maslo, lekvár a syr niekedy). My ako dobrovoľníci máme v našom dome vlastnú chladničku s potravinami, keďže ako rozmaznanejšej časti ľudstva by nám miestna strava asi nestačila.
Doobeda majú chalani praktické vyučovanie na poliach, ktoré sú súčasťou nášho strediska. Učia sa ako pestovať zemiaky, paradajky, banány… Tiež sa učia v stolárskej a zváračskej dielni. Všetky postele, ktoré tu máme, vyrobili sami. Doobeda prichádzajú do našej školy externisti – deti z okolitých dedín, vzdialených aj viac ako polhodinu pešo od nás.
12:00 – obed – čo som tu, tak každý deň ryža a fazuľový prívarok, ktorý je tu s fungi tradičným jedlom, ktoré každý Angolčan miluje a Európan si udržuje odstup. Ešte tu k tomu robia občas také seno – nejako som tomu neprišla na chuť, asi som tu ešte krátko. Jeme tu aj žalúdky – doteraz som myslela, že je to normálna kuracina, ale tak už mi to teraz nevadí. Keď máme vajcia natvrdo, tak sa fajne najem. Pečienku tu robia tiež úžasnú a hovädzinu trochu tvrdú. Ak sme ešte poobede hladní, zájdeme do našej chladničky v dome – nikto tu ešte neschudol. Je to taká prevencia proti malárii.
Do 13:30 máme akože poobedný spánok. Ja to však nepraktizujem, pretože som potom ešte viacej rozbitá ako predtým. Ale Juhoameričania si zvyknú schrupnúť.
13:30 – 18:00 majú naši chalani školu. Jedna hodina trvá 120 minút a je to fakt únavné... Zvyknem sa tam chodiť učiť slovíčka. Majú vždy 2 hodiny a medzitým majú ešte 20 min prestávku – môžu hrať futbal, basketbal alebo trénovať capoeiru (je to akési bojové umenie spojené s tancom, ktoré slúži na obranu, ale je zároveň aj umením, a tiež má mnoho prvkov akrobacie) .
Po škole majú chalani hodinu čas na sprchu a o 19:00 majú večeru a potom až do 21:30 sú rozdelení do rôznych skupín, podľa toho, čo radi robia. Hrajú futbal, basketbal, hrajú na gitare, študujú v knižnici, pripravujú sa na ďalší deň do školy alebo sa učia s nami angličtinu, majú krúžok samby alebo divadelný.
O 21:30 máme Boa Noite – slovíčko a modlitba na dobrú noc, akési zhrnutie dňa. Do 22:00 sú už všetci v izbách a pripravení na odpočinok. DOBROVOĽNÍCI MAJÚ KONEČNE VOĽNO! Vtedy sa všetci stretneme v našom domci, pripravíme si jedlo – brazílske, argentínske alebo niečo zo slovenskej kuchyne. K tomu pivko ako prevencia proti malárii – zatiaľ funguje. Je to čas, kedy sa rozoberá program na nasledovné dni alebo konzultujú problémy, ktoré vznikli počas dňa. Podľa osobnej potreby sa potom rozídeme do svojich izieb.

Počas víkendov upratujeme s chalanmi, venujeme sa športu, máme oratórium na dedinách, omšu v sobotu. Cez víkendy je vždy najviac práce, väčšina učiteľov odíde domov.

Moja úloha v Kala- Kala:
1.Doobeda sa venujem zväčša nejakému projektu, ktorý mi pridelí Lucas.
2.S Majkou sme naposledy robili akési vianočné pohľadnice – fotili sme chlapcov a zapisovali veľkosti ich tričiek, nohavíc, topánok, potom sme to vytlačili, chalani niečo nakreslili na prednú stranu a na druhú napísali akýsi pozdrav a my sme to potom celé zaniesli do Luandy, kde to jeden kňaz rozdal mamám zo zámožnejších rodín – áno, v Luande sú časti, ktoré vyzerajú ako Manhattan alebo Virginia Beach. Tieto ženičky si vezmú túto pohľadnicu a podľa veľkosti nakúpia pre chlapca oblečenie a potom 11.12. prídu osobne odovzdať chlapcovi Vianočný darček.
3.Minulý víkend sme robili na dedinách akési sčítanie obyvateľstva, čo im chýba, koľkí bývajú v dome, či sú zdraví, a teraz mám za úlohu to celé nahodiť do PC.
4.Mojou hlavnou úlohou je najmä čo najrýchlejšie sa naučiť hovoriť po portugalsky a potom by som sa mala školiť na úlohu alfabetizátora a učiť dospelých na dedinách v okolí písať a čítať. Existuje metóda, ktorá za 3 mesiace naučí dospelých čítať a písať. Keby mi to išlo príliš dobre, mohla by som učiť ja budúcich alfabetizátorov učiť. Je totiž dôležité pre nás dobrovoľníkov postupne sa stať neužitočnými – čiže naučiť miestnych robiť všetko, aby nás už nepotrebovali. Projekt začína od budúceho roka. Vrámci prípravy teraz navštevujem hodiny alfabetizácie pre našich funkcionárov. Učím sa tam znovu písať a čítať ako v prvej triede. Nezdá sa to, ale oni tu trochu ináč píšu – viacej vykrúcajú tie písmená, asi ako kedysi u nás na začiatku minulého storočia. Na hodinách samozrejme hviezdim. Po druhej hodine som však slušne vysvetlila učiteľovi, nech ma už nevyvoláva k tabuli a nekontroluje mi písmená v zošite, že ja už písať a čítať viem, že len pozorujem, ako sa učí. Odvtedy mám pokoj.
5.Tiež by som sa mala venovať rodinám na dedinách – učiť ich hygienu, prípadne navštevovať rodiny, ktorých deti majú v škole problémy alebo sú nekontrolovateľné, a zistiť, čo je príčinou.
6.Mojou úlohou je najmä byť pre týchto chlapcov akousi oporou v čase, keď na nich doľahne minulosť alebo majú občas skratové správanie. Naučila som sa zopár základných fráz, ktoré keď zakričím, tak ma pri dobrej vôli počúvnu. Ale väčšinou stačí pokojné slovo. Chlapi tu majú väčšiu autoritu ako ženy. V Angole sú ženy na okrasu, na prácu a na rodenie deti – vo všeobecnosti.
7.Hráme tu s chalanmi futbal, príp. basketbal, kto sa nebojí. Učia nás nejaké prvky z capueiry...

Návšteva Calula
Calulo je mesto vzdialené asi 3 hodiny od KALA-KALA. Asi pred 3 rokmi tam rok svojho života prežila Majka, jedna zo slovenských dobrovoľníčok. Keďže som tu nová, rozhodlo sa, že by bolo fajn, keby som sa čo najviac dozvedela o krajine, videla iné saleziánske stredisko, iný spôsob práce.
Tu som bola na prvej pravej africkej dedinskej omši. Bola plná spevu a aj tanečných prvkov. Bola v takom úbohom domčeku z hliny... Sedelo sa na takom niečom, ako majú sliepky na sedenie – také bidielka. Nám ako belochom a ešte hosťom tie ženičky doniesli, ani neviem odkiaľ, plastové stoličky, ktoré sme samozrejme odmietli. Keď priniesli plno konárikov a akýchsi paličiek za obetné dary, myslela som, že asi idú robiť oheň alebo niečo strúhať z toho, ale potom som sa dozvedela, že je to mandioka – ich celodenná strava je niekoľko konárikov.
Nočné Calulo vyzerá asi ako Jeruzalem - plno hviezd a palmy. Cez deň to tam vyzerá ako na Orave – plno hôr, len občas dojem pokazia palmy, a človek tam má pocit, že dinosaury ešte nevyhynuli. Strávili sme tu 4 dni. Povedzme, že sme sa tam mali naučiť ako vyzerá také oratórium na dedine – ako sa hrať a vzdelávať s deťmi na dedine. Plány sa však menia a nakoniec sme pomáhali padrom s prípravami pre kurz katechétov.

Celoangolské stretnutie dobrovoľníkov v Bengueli
Benguela je mesto európskeho typu, ako jediné nemá prvky smetiska. Je vzdialené 8 hodín od KALA-KALA. Stretnutie trvalo 5 dní. Bývali sme v podobných domčekoch ako tu, len bez vody a často bez elektriny. Vodu sme nosili vo vedrách z nejakých akoby vodojemov nablízku. Stále sa presviedčam o tom, že človek toho znesie veľa, čo sa týka hygieny. My sme naučení na príliš veľký štandard čistoty.
Stretnutie bolo zamerané najmä na nadviazanie kontaktov medzi dobrovoľníkmi, výmenu informácii, prežitých problémov a spôsobov ich riešenia. Bolo nás tam okolo 40 z krajín – Brazília, Portugalsko, Argentína, Slovensko, Slovinsko. Úradným jazykom bola portugalčina – hneď prvý deň bolo predstavovanie sa. Strašné stresy som mala z toho, že ako sa tam vykoktám, ale nejako som to zvládla počas 2 minút asi. Trafila som sa aj slovíčkami, čo je zázrakom vrámci mojej obmedzenej slovnej zásoby – ešteže portugalčina používa jedno slovíčko a to má viacej významov.
Pláž a oceán bol úžasný. Obed sme si vždy ugrilovali.
Súčasťou stretnutia bolo aj zopár duchovných cvičení a každodenné omše. Dalo mi to veľa, celé to stretnutie – plno mladých ľudí, ktorí sa rozhodli robiť to isté čo ja, je veľmi povzbudivé.
Najväčším zážitkom bolo robenie halušiek vrámci národných jedál, ktoré si vždy zástupcovia krajín pripravili. Tam som si povedala, že halušky už v Afrike v živote robiť nebudem – nemajú robot na zemiaky a ani haluškár. Všetko ručne – 7 kg zemiakov, 4 kg múky. Vajcia sme nedávali, lebo tu v Afrike ich napodiv nedávajú do chladničky, však vonku je len 35 stupňov. Bolo to strašné hádzať tie halušky do toho obrovského kotla s vriacou vodou. Ale všetko sa zjedlo a pýtali si aj recept.

V januári majú všetci prázdniny – ja s Terkou pôjdeme na 15 dní každá bývať do inej školy pri Luande spolu s ostatnými dobrovoľníkmi a ešte aj asi s angolskými mladými – niekde, a budeme taktiež chodiť na okolité dediny, kde nie je žiaden pokrok a všetci sú tam väčšinou nevzdelaní.
Koncom januára sa začínam zúčastňovať kurzu pre alfabetizátorov, ktorí budú navštevovať budúci alfabetizátori z celej Angoly. Malo by nás byť 30.

To by bolo z mojej strany asi tak všetko. Viacej som už nebola schopná napísať, a tiež sa obávam, či ste sa po tieto riadky nakoniec dostali.

S pozdravom Ľubica.

PS: Ak by niekto chcel vidieť nejaké tie fotky, tak mám zopár na facebooku...

Kategórie: Angola