Strict Standards: Only variables should be assigned by reference in /data/clients/misie.saleziani.sk/www/libraries/Router.php on line 13

Warning: Creating default object from empty value in /data/clients/misie.saleziani.sk/www/libraries/Router.php on line 79

Strict Standards: Only variables should be assigned by reference in /data/clients/misie.saleziani.sk/www/libraries/Abstract/Controller.php on line 26

Strict Standards: Only variables should be assigned by reference in /data/clients/misie.saleziani.sk/www/libraries/Abstract/Model.php on line 10

Strict Standards: Only variables should be assigned by reference in /data/clients/misie.saleziani.sk/www/libraries/Abstract/Model.php on line 10

Strict Standards: Only variables should be assigned by reference in /data/clients/misie.saleziani.sk/www/libraries/Abstract/Model.php on line 10
Saleziánske Misie

Saleziánske Misie - Saleziáni Don Bosca

"Nový školský rok v Gumbo"

Foto

Meno: Jozef BAŠO
misijný dobrovoľník
Miesto: Juba-Gumbo v Južnom Sudáne
Termín: od septembra 2010
Činnosť: učiteľ matematiky, aktivity v oratóriu

Pozdravujem všetkých na Slovensku, aj na Sibíri a v Baku... Po dlhom čase vám chcem znova napísať o tom, ako si žijeme a ako sa máme v Južnom Sudáne, v Jube. Od minulého mailu (ktorý som práve dočítal, aby som vedel, čo som to tam vlastne písal) sa tu veľmi veľa vecí zmenilo. Neviem kde skôr začať a tak začnem tam, kde som minulý mail skončil. Na zahnisanú nohu som si nasadil antibiotiká a liečenie sa hneď zrýchlilo. A tiež som našiel vynikajúci príklad na porovnanie teórie a praxe - písal som, že by sa mala nosiť pevná obuv, ale od minulého mailu (február) až doteraz (máj) som mal tenisky na nohách len približne 2 hodiny, keď som hral futbal. Ak niekedy pôjdete do Afriky, nezabudnite si aj kvalitné sandále alebo šľapky. Ďalšia významná vec, ktorú nesmiem zabudnúť napísať - stal sa zázrak - opravili nám generátor (po tom ako asi 4 mesiace nešiel) a funguje bez problémov už vyše mesiaca . A aj vodná pumpa nám ide, takže nám už nevozia tú močovku z Nílu.

Koncom marca som sa nečakane dostal do Maridi. Je to mestečko asi 300 km na západ od Juby (smerom na Yambio... veď viete), cestuje sa tam 5-6 hodín. Bol som tam 10 dní pomáhať s registráciou žiakov do školy, pretože dvaja mladí saleziáni boli v tom čase chorí a liečili sa v Jube. Maridi sa od Juby líši najmä tým, že všetko je zelené aj v období sucha, rastie tam množstvo stromov (mangovníky, banánovníky, teaky, mahagónovníky...). Ľudia sú dosť chudobní, niektorí žijúci v okolí Maridi ani veľmi nepoužívajú peniaze - čo potrebujú si dopestujú alebo získajú výmenným obchodom. Momentálne sa vo farnosti, ktorú majú na starosti saleziáni rozbehli dva projekty s podporou zo Slovak Aid. Jedným je rekonštrukcia základnej školy a druhý je poľnohospodársky projekt, ktorý má naučiť miestnych ľudí efektívne pestovať nejaké plodiny.

Keď som sa vrátil z Maridi, Jubu som skoro nespoznal. Po skoro 4 mesiacov sucha začalo pršať a všetko sa zazelenalo. Neprší úplne stále, väčšinou večer tak raz za 2-3 dni, ale vraj najviac prší v jún a júli, tak uvidíme. Nepríjemná stránka dažďov je to, že je vlhko a potom aj keď je len :)) 35 - 38° človeku je strašne teplo. Cez búrky mi zateká do domu asi popod dvere alebo popod stenu...musím to vypátrať a nejako zapchať a najhoršie zo všetkého vplýva dážď na cesty - všade samé jamy a zapadnuté kamióny. Po daždi zo zeme povyliezajú okrídlené termity a letia za svetlom, takže u nás ich večer je občas poriadne veľa. A deti sa za nimi idú pobiť, pretože keď sa im odtrhnú krídla a vypražia sa, chutia približne ako chipsy (a sú veľmi výživné).

Saleziáni v Jube dostali od biskupa celkom veľký pozemok a tak sa father Dominik rozhodol, že tu umožní miestnym ľuďom pestovať nejaké plodiny (myslím, že sa chystajú na kukuricu, arašidy, kasavu a ešte jedno, čo som už zabudol ako sa volá). Father pre nich zháňa semená. Ľudia musia zaplatiť naftu pre traktor na pooranie a potom samozrejme robiť na poli. Oranie si zobral na starosti Paľo a už asi 2 týždne každý deň orie. A ľudí je nahlásených na ďalšie 2 týždne. Niekedy vedia byť strašne otravní - všetko by chceli hneď a ťažko chápu, že pred nimi čakajú ďalší.

Ďalšou veľkou zmenou bolo otvorenie školy. Začali sme až 11. apríla pretože sme v novej budove, s novým vedením a novými učiteľmi. Školu majú na starosti sestry FMA, ktoré sem na tento účel prišli už v marci a začali registráciu žiakov. Keď sme počuli, že s nimi prídu aj 2 dobrovoľníčky, celkom sme sa potešili... sú celkom milé, ale asi vo veku našich rodičov. Sestry najskôr bývali v saleziánskom dome, až kým im nepostavili také plechové domčeky ako máme my. Vymenilo sa ich tu dosť veľa až tu nakoniec ostala sestra Maria Goretti z Indie, ktorá je riaditeľkou školy a sestra Rosaria z Talianska (a s ňou tie 2 dobrovoľníčky jedna z Kanady a jedna z Talianska).

Nová budova školy je veľmi pekná, sú tam triedy a iné miestnosti, aj strecha... učiť sa tam bude dať a je to oveľa lepšie ako predošlá škola. Ale je tam veľmi veľa detailov nedotiahnutých alebo urobených úplne zle. Aj my sme mali tú česť podieľať sa na tejto super stavbe - vyrobili sme ceduľky s názvami tried a pripevnili na stenu pár tabúľ. Škoda, že predtým ako sme ceduľky pripevnili, učitelia iniciatívne napísali názvy tried fixkou na steny nad dvere.

Škola, nech je aká chce, začala fungovať. Má 13 tried (od 1. po 5. sú po 2 triedy) do ktorých chodí vyše 700 detí. Maximálny počet detí v triede bol stanovený na 60, do 6. triedy nakoniec zobrali 70 žiakov. A aj tak sa niektorým nepodarilo zaregistrovať. Napríklad 3. triedy boli plné ako prvé a stále chodili ďalší a ďalší - niektorí sa potom rozhodli ísť znova do 2. triedy. Pre nich tu nie je žiadnou výnimkou opakovanie ročníka, jednoducho ak nespravia skúšky na konci roka, opakujú ročník. Pretože vojna skončila len pred 5 či 6 rokmi máme tu aj zopár bývalých vojakov, ktorí majú už nad 30 rokov a chodia napríklad do 6. alebo 7. triedy. Vyučovanie začína 8:30 nástupom na školskom dvore, modlitbou, rozcvičkou a príhovorom riaditeľky (ja začínam vždy druhou hodinou, takže som tam chodil len prvý týždeň). Po nástupe o 9:00 sa začína učiť. Vyučovacie hodiny majú 40 minút a prvé tri idú hneď po sebe, bez prestávky (len učiteľ sa vymení). Potom je polhodinová prestávka, po nej ďalšie 2 hodiny a potom ešte ďalšia prestávka a posledné dve hodiny. Hodiny za sebou bez prestávky sú tu asi preto, aby sa deti nerozliezli do celého okolia. Veľkou nevýhodou je, že často čakám aj 10 minút, kým si dopíšu, čo im na tabuli nechal niektorý z mojich kolegov. A kolegom je to zrejme jedno, budem im asi musieť niečo povedať. Celkovo, je veľmi ťažké porovnávať sudánsku školu so slovenskou, pretože veci, ktoré považujem za samozrejmé alebo naopak za nemožné tu samozrejmé a nemožné nie sú. V niektorých triedach občas nie je žiaden učiteľ, alebo počujem niekedy v polovici hodiny ako žiaci zborovo zdravia učiteľa, čo práve prišiel do triedy. Raz ráno bola búrka, tak do školy prišla len asi polovica učiteľov a štvrtina žiakov a ostatní až okolo 10 - 11 keď už nepršalo (zas, ak majú ísť peši z neviem akej vzdialenosti, tak sa im ani nečudujem)..

Ja učím matematiku v 5.A a 5.B. Matematiku považujú za ťažký predmet a ja sa im ani nečudujem, keď nevedia ani násobilku poriadne. Po tomto týždni začínam mať pochybnosti aj o tom, či vedia ako idú za sebou čísla (hlavne tie väčšie), lebo aj zaokrúhľovanie sa v niektorých prípadoch ukázalo byť ťažké. Ďalšia vec, ktorá ma prekvapila je, že po každom cvičení, ktoré počítajú, by chceli, aby som im ho oznámkoval. Snažil som sa tomu vyhnúť, ale nedá sa. Tak si nosím skoro každý deň domov kôpku (50-100) zošitov na opravu. Ale aspoň viem, ako (ne)pochopili to čo sme sa učili.

Veľká Noc vo farnosti Gumbo bola podľa mňa veľmi pekná. Na Kvetnú nedeľu bol pekný sprievod a mali sme aj ozajstné palmové listy. My sme s mladými nacvičili krížovú cestu na Veľký piatok (a vyrobili sme k tomu kostýmy). Bolo to trochu krátke a nie veľmi dobre nacvičené, ale verím, že budúci rok v tom niekto bude pokračovať a bude to len lepšie a lepšie. Na Bielu sobotu a Veľkonočnú nedeľu bol krst, spolu asi takých 150 detí a mladých. Tomáš sa stal dvojnásobným krstným otcom.

Ak vás zaujíma náš denný program, tak tu je: Vstávame o 6 ráno (ešte je tma a vstáva sa veľmi ťažko, teda aspoň mne) 6:20 sú ranné modlitby a meditácia potom o 7 sv. omša v kostole.O 8:00 sú raňajky (takmer každý deň vajíčka na nejaký spôsob). Ja potom mám trochu času (využívam na známkovanie zošitov, pranie alebo krátke zdriemnutie) a idem do školy. Obed je o jednej, po obede je zvyčajne siesta (je tu v tom čase dosť teplo). V poobedných hodinách sa okrem opravovania zošitov vždy nájde nejaká činnosť - niekedy niečo opraviť okolo domu alebo pomôcť sestrám. Nikdy by ma nenapadlo, že v Sudáne sa naučím toľko vecí. Jazdiť na motorke a na traktore, orať, zapájať elektriku, vodovodné potrubia, niečo už viem aj o generátoroch... a teraz máme novú zváračku, tak sa idem naučiť zvárať (našťastie bola k nej aj zváračská maska a teda nebudeme zvárať v slnečných okuliaroch, ako tunajší majstri). No a večer o 5 sa modlíme s deťmi ruženec a potom sa väčšinou hrá futbal a volejbal. Music room už dostal na starosti jeden miestny chalan, tak sa už nemusím učiť hrať na klavír (ale stále tu nie je nikto, kto by ich učil - ak niekto viete, mohli by ste prísť na nejaký rok). Večer 7:45 sú večerné modlitby, večera a okolo 9 sa my traja schádzame v mojej izbe. Občas si pozrieme nejaký film, občas sa len tak rozprávame ak máme modem, ideme na internet (používame modem fathera Johnsona, keď ho nepotrebuje)... O 10 večer ideme vypnúť generátor a ide sa spať. V sobotu a nedeľu je to trochu voľnejšie, hlavne sa vstáva neskôr.

Celkové hodnotenie situácie - vôbec to nie je také hrozné ako som si predstavoval, keď som sem išiel. Teplo sa dá vydržať, aj keď ide dosť na nervy, škorpiónov a hadov je tu málo, aj choroby sa dajú vydržať (aj keď raz som si myslel, že už idem zomrieť...ale mal som len týfus a bol som dehydrovaný). Ľudia sú väčšinou priateľskí, ale občas vedia strašne liezť na nervy. Keď niečo robíme vždy sa okolo zhŕkne dav a všetci radia, ako to urobiť. Teraz s nami býva jeden sudánsky seminarista (asi majú prázdniny) - podáva nám ruku stále keď nás stretne a pri jedle hrozne mľaská... (ináč vás pozdravuje). Je tu jedna slečna, ktorá sa na mňa vždy milo usmeje, pozdraví a potom si odpľuje pomedzi zuby... naozaj romantické. No, čo... iná kultúra, vydržíme :)

Dni, týždne a mesiace tu utekajú neuveriteľne rýchlo, 7 a pol mesiaca prešlo ani nevieme ako a zostávajú ešte necelé 3 mesiace. Už sa veľmi teším domov, ale už teraz som si istý, že mi to všetko bude chýbať.

Majte sa všetci dobre, teším sa na stretnutie s vami.

Jožo

P.S 2: fotky dávam na facebook, pripájam linky na albumy:
http://www.facebook.com/media/set/?set=a.1990282197516.2115366.1257194188&l=276f4b11e1
http://www.facebook.com/media/set/?set=a.2026901432974.2121350.1257194188&l=45c2a3a170
http://www.facebook.com/media/set/?set=a.1938932713811.2113181.1257194188&l=aa91d9b8ee
http://www.facebook.com/media/set/?set=a.1997379374941.2115667.1257194188&l=c4f9434265
http://www.facebook.com/media/set/?set=a.1789012725905.2101742.1257194188&l=8a63c1e129
http://www.facebook.com/media/set/?set=a.1903642271572.2111091.1257194188&l=622163c28c
http://www.facebook.com/media/set/?set=a.1852767559736.2107274.1257194188&l=32cda43dda
http://www.facebook.com/media/set/?set=a.1968988705192.2114278.1257194188&l=d312ccc449

Kategórie: Južný Sudán