Strict Standards: Only variables should be assigned by reference in /data/clients/misie.saleziani.sk/www/libraries/Router.php on line 13

Warning: Creating default object from empty value in /data/clients/misie.saleziani.sk/www/libraries/Router.php on line 79

Strict Standards: Only variables should be assigned by reference in /data/clients/misie.saleziani.sk/www/libraries/Abstract/Controller.php on line 26

Strict Standards: Only variables should be assigned by reference in /data/clients/misie.saleziani.sk/www/libraries/Abstract/Model.php on line 10

Strict Standards: Only variables should be assigned by reference in /data/clients/misie.saleziani.sk/www/libraries/Abstract/Model.php on line 10

Strict Standards: Only variables should be assigned by reference in /data/clients/misie.saleziani.sk/www/libraries/Abstract/Model.php on line 10
Saleziánske Misie

Saleziánske Misie - Saleziáni Don Bosca

"Pán sa rád a vo veľkom stará o svojich najmenších"

Foto

Katka Kňažíková a Lenka Kostolanská
saleziánske misijné dobrovoľníčky
mestečko Lares v Peru
január 2012

V nasledujúcom maili z ďalekého Peru nám Katka opísala tamojšie slávenie Vianoc, veľmi iné a veľmi pekné a obohacujúce. Rozpráva aj o viacerých zážitkoch svedčiacich o hlbokom a odovzdanom prežívaní viery miestnych obyvateľov. Nedajte sa odradiť dĺžkou mailu, stojí za to prečítať si ho až do konca...

Prajem všetkým krásny a dobrodružný rok 2012! Lebo s Bohom nikdy nie je nuda..
Zdravím Vás opäť po niekoľkých neuveriteľných dňoch strávených v Peru.

Kde začať… nuž, Vianoce boli náááááááádherné. Neuveriteľné. Ako sme si zo začiatku našej misie mysleli, že nám bude chýbať štedrovečerné jedlo, koláče, celkovo naše vianočné tradície, myslím, že nič z toho nám nakoniec až tak nechýbalo. K štedrej večeri, 24., sme si dali ako aj po ostatné dni chleba s džemom :D (Lenka dodržala svoju tradíciu a nejedla pred tým celý deň nič!). Podvečer sme púšťali z farnosti do celej dedinky peruánske vianočné koledy, rozprávalo sa cez rozhlas o Vianociach, narodení Ježiška. Atmoška, že dovi. Mali sme sv. omšu večer asi o 10tej hodine, po ktorej sme pred kostolom rozdávali ľuďom sladké pečivo a čokoládu. Potom ma Lenka drgá, že vidí pred domom dvoch somárikov, hovorím jej, to máš namiesto toho zlatého prasiatka. (ja som ich videla tiež a aj bez hladovky! :D) Predstavte si, decká si zohnali dvoch živých somárikov, k predstaveniu o Narodení Ježiška, ktoré potom hrali na námestí.

Ráno, 25. (pre Peruáncov deň Vianoc), sme deckám po raňajkách rozdali darčeky, ktoré sme nakúpili za vyzbierané peniažky. Konkrétne to boli zubné pasty, kefky, pre chalanov, ako sme avizovali, novú futbalku – mali z nej véééľkú radosť! A pre všetky dievčatá spodné prádlo, s ktorým si väčšina z nich potykala po prvý krát až pri tejto príležitosti. Taktiež šampóny a kondicionéry, a čo je najdôležitejšie, kúpila sa pre všetkých jedna veľká LAMA! Áno, myslím to zvieratko, ktoré bolo aj na pozvánke na odovzdávanie misijného krížika. Lenka ako vegetariánka z toho síce nebola nadšená, ale mne chutila :D Mali sme možnosť po prvý krát vidieť aj uškvarené morča, škrečka, či čo to je ten ich cuy. Nebol to veľmi príjemný pohľad. Ale voňal krásne :D Ale usúdila som podľa jeho výrazu tváre, že ho asi radšej nevyskúšam.. S tými vyškerenými zubami a výrazom utrpenia v tvári, kto by to jedol - aaaaaaa!

Pred Vianocami sme s Lenkou zrealizovali jeden nápad.. Pôvodný nápad vyzeral veľmi jednoducho. Spraviť každému nejakú jednoduchú pohľadnicu z tvrdého papiera s nejakým symbolom vystrihnutým z farebného papiera a s nejakým veršíkom z Biblie. Ale umelkyňa Lenka to nevidela až tak jednoducho... Niekoľko nocí sme takmer nič nespali, lebo sme strihali, lepili, kreslili, hľadali úryvky z Biblie (pre každého jedinečný, ako inak), písali, podpisovali.. a popri tom všetkom pili veľa kávy.. Trošku sme si neuvedomili, že 60 detí nie je málo, a samozrejme všetky pohľadnice museli byť originál! Vznikli z toho takmer umelecké diela z rôznych umeleckých žánrov od impresionizmu cez symbolizmus, faubizmus až po geometrickú abstrakciu.. :D :D No, pohľadnice nám nestačili, v Cuscu sme navyše objavili (presne 60!!!) obrázkov sv. Rodiny s malým Ježiškom, no nekúp to! Na zadnú stranu sme pre zmenu vyhľadávali malé krátke trefné modlitbičky z knižiek.. A tieto veci spolu s ďalšími 3 (už sa nebudem toľko rozpisovať :D) sme skladali do obálok.. Lenže Lenke sa tie obálky zdali akosi príliš biele a prázdne.. a tak Lenka navyše jednu noc strávila s vymaľovávaním obálok.. :D Tieto balíčky od nás taktiež dostali ako darčeky na Vianoce. A ak som to ešte nenapísala, boli to vraj ich prvé darčeky, ktoré kedy na Vianoce dostali.

Ale čo bol možno najkrajší darček, zostali peniažky ešte na výlet do ďalšieho misijného pôsobiska, do Monte Salvada (kde žije až 110 deti zo vzdialených komunít), ktoré sa nachádza v takom polovičnom dažďovom pralese. Padre vyjednal taký malý kamión a 27.12 sme vyrazili. Joj, keby sa takéto veci dali opísať.. Ale sa nedajú. Pokúsim sa aspoň niečo málo. Predstavte si cca 50 detí v malom kamióne vzadu v nákladnom priestore. (Ďalšie decká boli v dvoch terénnych autách) No nielen vnútri, ale zavesené všade po bokoch na tyčiach. A hore si spravili z nejakých látok také pohodlné ležadlá a sedadlá. Prehodili si cez tyč v strede kamiónu plachty, na ktoré si ľahli, sadli, spravili si tak dvojpodlažný priestor :D Cesta nám trvala skoro 5 hodín. Všetci postarší sedeli celú cestu tak po bokoch, na železných tyčiach (viď foto dokumentáciu) a ani sa veľmi nedržali, lebo cestou trhali ovocie zo stromov. Nohy mali len tak prevesené a k tomu si predstavte tie neupravené cesty - kamene, občas nejaký ten vodopád, prechody cez rieky a samozrejme priekopy popri ceste takmer všade. S Lenkou sme hovorili, že toto keby skúsili decká na Slovensku, bola by z toho riadna katastrofa. Ale tu nie. V Peru platia totiž úplne iné zákonitosti. Proti VŠETKÝM fyzikálnym zákonom to všetci prežili. Keby ste to videli vy, poviete si tiež, že je to NEUVERITEĽNÉ, že je to jeden veľký zázrak. Padre Cayetano, otec misie, Belgičan, tu žije už asi 20 rokov a pre neho to bolo stále rovnako nepochopiteľné a zázrak ako pre nás, ktoré sme to zažili prvý krát. Cesta len pre ľudí čistého srdca. Boh ich – nás, podopieral celú cestu. Jeho veľká ruka musela byť stále okolo nášho malého kamióna. Pár centimetrov od priekopy väčšinu cesty, autobus nakláňajúci sa nad priekopu, či dokonca jedno koleso už padajúce z priekopy a šofér stále cúva, aby sa vyhol ďalšiemu autu? Neuveriteľné, ale nikto sa nebál o svoj život, všetci skrátka aj v takých chvíľach dôverovali Bohu.

Vidieť, ako má Pán Boh rád tieto deti a celkovo asi všetkých ľudí z Peru. On ich držal, aby nespadli, inak si to nevieme a nemôžeme s Lenkou vysvetliť. Keď sme ich videli, ako šli s tými vysmiatymi, nadovšetko šťastnými tvárami, s vetrom, prachom aj dažďom, zimou aj teplom, či konármi stromov v tvárach a vo vlasoch, cestou trhajúc mangá, pomaranče a iné veci zo stromov, dôverujúc len Bohu ani nie svojím rukám, pochopili sme istú frázu z Biblie – Pán Boh chce aby sme mali život a to život v plnosti. Stačí dôverovať Jemu. S Lenkou sme si to tiež vyskúšali hore na tej tyči - no, nezabudnuteľný zážitok :D Myslím, že som tým definitívne prekonala fóbiu zo zákrut, o priekopách ani nehovorím. Vyše 20 hodinová cesta do Limy mi už zaručene nebude robiť žiaden problém :D Zadky nás síce z tej tyče bolia ešte teraz, ale na tom nezáleží :D Taký pár hodinový zážitok Vás naučí veľmi veľa.

Peruánčania sú neuveriteľní ľudia. Dobrí, pokorní, prostí, chudobní, a doslova nechávajú svoj život v rukách Boha a On sa o nich s láskou stará. Ale ako! Tu nikto nepozná hodinky a nikto nič neplánuje, ono to všetko akosi ide SAMO. Pre nás organizovaných a na seba sa spoliehajúcich Európanov čosi nevysvetliteľné a nepochopiteľné, pre nich každodenná samozrejmosť. Všetko je tu v rukách Božích, a Pán sa rád a vo veľkom stará o svojich najmenších.
Predvčerom som chalanom hovorila, že poznám aj ľudí, ktorí neveria v Boha. Pozerali na mňa s takým údivom! Počuli to prvý krát, žeby niekto neveril v Boha! Si to predstavte, nevedeli, že aj takí ľudia existujú na svete! Nevedeli pochopiť, ako je možné, že niekto neverí v Boha. Pýtali sa ma - a to akože veria, že svet vznikol len tak? Ako sa potom môžu ženiť a vydávať, keď neveria v Boha? Neženia sa? V čo veria, keď nie v Boha? To sa ma pýtali chalani, ktorí majú 18-19 rokov, podotýkam.. nie deti, ktoré ešte nič nevedia.

V podstate sa tomu až tak nemožno čudovať, veď nemajú kde stretnúť neveriacich ľudí. V Peru je vyše 90 percent katolíkov a ostatní sú evanjelici či iné kresťanské vyznania. Dokonca v Cuscu na hlavnom námestí moderátor upozorňoval počas silvestrovského večera ľudí, turistov, aby rešpektovali svoju vieru a nepili veľa. Hovoril s hrdosťou - veď sme kresťania, musíme sa tak správať! Všimnite si, medzi fotkami je taká fotka s bielym Ježišom, to je fotené z hlavného námestia - Ježiš sa pozerá na Cusco, v tme to vyzerá akoby lietal. No ale predstavte si, že by sa toto hovorilo u nás na námestí. Tu tou vierou všetci žijú. Mňa vždy fascinuje, ako sa každý šofér na začiatku cesty modlí, a aj počas cesty ho vidíte sa prežehnávať. U nás v MHDčke Vás, naopak, akurát tak privrú medzi dvere :D

No, dám ešte jednu historku z výletu v dažďovom pralese. Ako sme prišli, šli sme sa poprechádzať a popozerať s deckami, ako rastú ananásy, káva, mangá, pomaranče, limonky, grepy, banány, yuca, coca, kokosové orechy a mnohé ďalšie plody, ktorých mená si už ani nepamätám. Jeden chalanisko odtiaľ nám spravil takú exkurziu a vysvetľoval nám, ako to tam celé funguje, ako z ovocia robia džemy (mangové, pomarančové… mmmh), a taktiež, ako chovajú včely a robia potom fajnový medík. A ako sme tam tak stáli pri tých včelách, náš sprievodca zrazu z neznámych dôvodov začal utekať :D A k nemu sa postupne pridávali všetci, ktorí si všimli, čo sa stalo… Áno, utiekli včely a my sme s deckami utekali cez dve rieky s vodou mne po stehná, deckám po krk, cez bahno, v ktorom decká postrácali svoje sandálky, ak ich nestratili predtým v rieke, všetci kričiac, šľahajúc včely, ktoré nie a nie prestať nás prenasledovať. (Tiež taká zaujímavosť, že ako som utekala, už vyčerpaná a doštípaná a včely stále pri mojej hlave a vo vlasoch, vbehla som do kostolíka a včely v tom zmizli.) Po tom, ako sme si navzájom s deckami povyťahovali žihadlá z hlavy a z ostatku tela, zisťovali sme, kto ich má najviac, kto vyhral :D Ja som schytala asi 7. Žiaľ, nevyhrala som. Jeden štípanec tesne pri oku, tri do krku a zvyšok do rúk. Decká ale hneď vymysleli na bolesť veľmi jednoduchý recept. Utekali k blízkemu potoku (vid foto dokumentáciu :D) kde si schladili rany a bolo dobre. Spolu s dospelými nás bolo skoro 70, čo sme tam boli a zaujímavé je, že decká neboli alergické, že sa nikomu nič vážne nestalo. Večer sme už opäť trhali šťavnaté mangá zo stromu a všetko bolo ok.

Aspoň bude na čo spomínať. Ďalší deň sme šli na kúpalisko, zastavili sa v takej malej zoologickej a hlavne sme si my s Lenkou užívali to teplo (tipujem až vyše 35 stupňov) a to, že sme sa mohli po dvoch mesiacoch konečne z plných pľúc nadýchnuť kyslíka :D

Momentálne sme s Lenkou v Calce. Smejeme sa, že sme tu ako také dve maminy, staráme sa dočasne o 5tich chalanov, ktorí začali chodiť v Urubambe, vo vedľajšom mestečku na Akadémiu, takú dvojmesačnú prípravku pred výškou. Ráno im chystáme raňajky, desiate, pýtame sa, či majú všetko do školy, keď sa vrátia zo školy sa s nimi učíme, večer varíme večeru a učíme ich používať internet, keď práve ide. Pred pár dňami ani len netušili, čo je to za vec ten internet a včera do noci už prepisovali poznámky z histórie z wikipédie. Sme na nich hrdé :) Oni takmer ani nespávajú, učia sa do noci, ráno už o 4-5 vstávajú a zase sa učia, robia si úlohy. Takže je dobre, že sme tu, bo bez nás by si oni ani nemali kedy navariť, aj k raňajkám ich ledva dostaneme, nedajú sa odlepiť od zošitov. Je to prvý krát v histórii našej Casity, čo chalani, ktorí skončili strednú, idú pokračovať na výšku. A to vďaka projektu, ktorý začal jeden bývalý dobrovoľník zo Španielska. Spravil webovú stránku a koncerty v Cadize v Španielsku, aby vyzbieral pre nich peniaze na školu.

Taktiež sme sa dozvedeli len pred dvoma dňami, že dvaja chalani z tých, čo skončili strednú a čo sú tu, budú môcť ísť do Ríma v máji, pracovať ako dobrovoľníci, turistickí sprievodcovia v katakombách pre Salíkov a potom sa im snáď podarí pokračovať v štúdiu tam. Túto možnosť im vybavili u svojho šéfa tie dve dobrovoľníčky z Ríma, ktoré tu boli pred Vianocami. Neuveriteľné, chalanom sa splní ich sen. Ich rodiny plakali od šťastia, keď sa to dozvedeli.
S chalanmi tu zostaneme iba asi do zajtra a potom pôjdeme s Lenkou pripravovať kurzy pre decká zo základky. Od nedele nás čakajú dva týždne učenia sa s malými. Potom ideme do Limy vybaviť si papiere... a vraciame sa do Lares, kde nás čakajú ďalšie dva týždne kurzov angličtiny, matematiky a komunikácie s deckami zo strednej.

Neviem, či sa niekto dostal v čítaní až sem, ak áno, gratulujem :D Budem už končiť, viem si predstaviť, že máte aj iné veci na starosti. I keď by som mohla z tých zážitkov, čo tu stále máme, napísať minimálne jednu hrubú knižku.

Pozdravujem všetkých a zostávame v modlitbách s Vami.
Ahojteeeeeeee
A Lenka zdraví taktiež.

Kategórie: Peru