Strict Standards: Only variables should be assigned by reference in /data/clients/misie.saleziani.sk/www/libraries/Router.php on line 13

Warning: Creating default object from empty value in /data/clients/misie.saleziani.sk/www/libraries/Router.php on line 79

Strict Standards: Only variables should be assigned by reference in /data/clients/misie.saleziani.sk/www/libraries/Abstract/Controller.php on line 26

Strict Standards: Only variables should be assigned by reference in /data/clients/misie.saleziani.sk/www/libraries/Abstract/Model.php on line 10

Strict Standards: Only variables should be assigned by reference in /data/clients/misie.saleziani.sk/www/libraries/Abstract/Model.php on line 10

Strict Standards: Only variables should be assigned by reference in /data/clients/misie.saleziani.sk/www/libraries/Abstract/Model.php on line 10
Saleziánske Misie

Saleziánske Misie - Saleziáni Don Bosca

"...prichádzajú oblečení v bielom a so zažatými lampášmi..."

Foto

Salezián, misionár, kňaz don Daniel Pravda posiela na Slovensko pozdrav z hlavného mesta saharského Čadu. Život v tunajšej saleziánskej farnosti je veľmi rušný, náročný ale zmysluplný...

Milí moji,
po hrôzach a útechách Veľkého Pôstu a sviatkov Veľkej Noci dnes v stredu Veľkonočného týždňa nakoniec nachádzam trochu síl a času napísať, čo nového u nás v Čade. Najprv pozdrav v Pánovi zmŕtvychvstalom. Nech je Vám jeho prítomnosť útechou i vodítkom v každodennom živote.

Naozaj horúci pozdrav z N’Djameny. Včera som prekonal môj životný rekord, čo sa týka teploty. Mali sme 45 nad nulou. Podotýkam - v tieni! Chvála Bohu, marec bol pomerne dobrý. No od Kvetnej nedele teploty sú okolo 40 a posledných 4-5 dní nad 40. Vďaka podpore mojich chlapcov zo starých ‘zlatých’ čias komunizmu mám tohto roku malú klímu v mojej izbe, no, úbožiatko, nie je to schopné pri týchto horúčavách vyrobiť viac chladu ako 32 stupňov . V noci prúd nemáme a tak spávam ako minulý rok, t.j. každých tridsať minút sa dvihnem, pustím na seba sprchu a ‘spím’ ako vo vatičke, pokým voda na mne neuschne.

Ako som žil posledného pol roka? V septembri sme začali s druhou sv. omšou v nedeľu. Bola to taká novota, že môj direktor - flegmatik, hovoril o tom dokonca s inšpektorom a tak som mal ísť za biskupom, či to náhodou nie je niečo proti… No, biskup je veľmi spokojný a keďže najmä farníci sú veľmi spokojní, tak sa ‘nainfikovali’ aj v iných farnostiach hlavného mesta. Nuž , chápeme, že sme v krajných teplotných podmienkach, ale dnes sú farnosti obrovské, väčšina kňazov sú čierni, zopár Talianov, jeden dvaja Španieli a zopár Poliakov, no a vyskytujem sa aj ja. Omše boli v ngambay – väčšinový jazyk štvrte. Bolo to hlavne kvôli ženám, najmä starším, ktoré nerozumejú francúzsky. No, v decembri sme na pastoračnej rade rozhodli, že prejdeme do francúzštiny, lebo ostatným kmeňom sa nepáčilo, že sa používa ngambay. Pravdu povediac bol to úder na moje úsilie naučiť sa túto reč. Avšak, pokoj medzi ľuďmi je dôležitejší.

Advent sme prežili v rozjímaní nad témou, čo pripravuje diecézna pastoračná rada. Tohto roku to bolo o nezávislosti čadskej cirkvi: od samostatnosti finančnej až po domorodé povolania. Hlavne diecézni kňazi na vidieku sú chudobní, nemajú ani na benzín, aby navštívili vzdialenejšie komunity… V prvých časoch misie, t.j. roky 50 -70 minulého storočia, sem misionári prinášali hodne vecí: školy, zdravotné strediská, financie na katechézu, atď. Teraz sú tu prevažne misionári z Afriky a tí sú finančne na tom inak. Navyše sú to kňazi ‘Fidei donom’, teda diecézni kňazi, ktorí určitý čas slúžia v miestnej cirkvi v Čade. Miestna cirkev sa musí naučiť žiť na vlastné trovy, t.j. na peniazoch miestnych veriacich. Najmä povolaní nieto; každý rok dvaja až štyria kňazi. So sestričkami je to podobne. A tak napr. z 50 kňazov našej diecézy, ktorá predstavuje polovičku krajiny je iba 15 domorodcov. S rehoľnými povolaniami je to ešte horšie. Čiže, sme v misijnom území!!! Čo je pekné, je skutočnosť, že väčšina misionárov sú už Afričania a Afričanky.

Na Vianoce bol trhák. Pred ‘polnočnou’ sa premietal film Narodenie a na moje veľké prekvapenie kostol bol plný. Na Božie narodenie sme čítali list čadských biskupov. Bol proti obsadzovaniu zemí na juhu, kmeňmi zo Sahelu (severu), teda pastiermi. (Južania, z ktorých aj Cirkev má najviac členov, sú roľníci). Títo prichádzajú na juh s ich stádami a spasú a pošliapu všetky polia domorodcov. Navyše často sa usadia akoby zem bola ich. Keďže sú často Arabi alebo aspoň mohamedáni, tak sú chránení vládou a úplatkárstvom a zbabelosťou južanských náčelníkov. Aby sa bránili, v jednej dedine, domorodci ponatierali listy manioku medom. Voly podochli ale potom milí pastieri vystrieľali dedinu… podotýkam beztrestne! Vecí je veľa a nie je to možné tu teraz popísať, no sú to veci do očí bijúce. Napr. južanom skonfiškovali ešte aj poľovnícke pušky, tak povediac, proti pytliactvu a spomínaní pastieri prichádzajú vyzbrojení kalašnikom. Čiže v podstate to sleduje k ďalšej občianskej vojne. Keďže armáda je naverbovaná z kmeňov zo severu o jej výsledku niet pochýb. No, aspoň Cirkev reaguje zoči-voči týmto nespravodlivostiam.

Na Božie narodenie sme mali krst malých detí. Bolo ich iba 8. Problém je, že Cirkev tuná má prísne požiadavky na rodičov. A keďže väčšina z nich nie sú zosobášení v kostole, deti sa krstia iba po absolvovaní 4-ročného katechumenátu, do ktorého sa môže vstúpiť iba po dosiahnutí 12-tich rokov.

Po Vianociach som robil požehnanie domov na veľkú spokojnosť veriacich. Je to jeden so spôsobov ako robiť vo farnosti saleziánsku asistenciu. Druhý spôsob je, každú stredu keď sú stretnutia malých cirkevných spoločenstiev, na ktoré je farnosť podelená, sa zúčastniť ich stretnutí. Tak sa dozviem veľa vecí, čo sa inač nedozviem a oni tiež. Sú to chvíľky plodných výmen a dialógu. Keďže sme tu saleziánska komunita aj ostatní dvaja spolubratia – kňazi tiež navštevujú tie spomínané komunity. Tých domov som až tak veľa nepožehnal, lebo medzitým boli nejaké iné akcie, obnovy… a tradične nejaká tá choroba, no základy tradície by už boli…

V januári tu bol inšpektor a slávnostne prísľuby prvých troch čadských saleziánskych spolupracovníkov. Tak, nateraz máme troch saleziánov rehoľníkov a troch iných spolupracovníkov. No pre budúci rok ani jedného novica.

Medzitým pokračovali naše stavby. Dokončila sa ohrada farnosti a ohrada farskej školy a začali sme práce v škole. Dnes už máme nové záchody, riaditeľňu a triedy, studňu v škole i vo farnosti. V mládežníckom stredisku sa už 8 rokov nič nové nerobí. Je tu vhodný terén pre odborné stredisko, no niet osoby, ktorá by za tým stála a inšpektorát má toľko problémov so sebou, že sa veci nehýbu. Okolo stavieb sú vždy ťažkosti, ale tu ešte viac. Sme si povedali, že v prvom rade dáme prácu farníkom. Kiež by sme to neboli robili! Niekedy mám dojem, že som obkolesený podvodníkmi a zlodejmi... Z farských peňazí som požičal viacerým význačným osobnostiam farnosti v presvedčení, že títo budú iní… No, dodnes o peniazoch ani chýru. Museli sme rozpustiť SECADAB, čo je viac menej Charita, čo by sa mal starať o chorých vo farnosti. Podvody a podvody… aj po rozpustení pokračujú zbierať peniaze...

Filmy raz mesačne pre mladých idú dobre. Je tam vždy 40-60 mladých. Keďže myslieť bolí aj tu, priviesť ich k diskusii po filme je skoro nemysliteľné. Ešte šťastie, že sú tu aj mladé apoštolské duše, čo sa postavia do dverí a nepustia nikoho von ak sa aspoň trochu nediskutovalo. Nie som až tak celkom za to, no keďže je to medzi nimi, tak to trpím… veď už starý cigáň povedal, že každý svoju bandu pozná. Začal som pri rôznych príležitostiach používať diapozitívy z mojej ‘komunistickej’ mladosti. Musím povedať, že to letí… hlavne životopisy svätých. Tiež omše pre mladých sú asi veľká rarita v N’Djamene. My môžeme mať tak do 200 mladých každý štvrtok, čo iné farnosti nám môžu závidieť. Zato v mládežníckom stredisku idú turnaje jedni za druhými, koncerty nespočetne… no to je asi tak všetko, čo sa týka formácie… Ak som počas minulého roku mohol pozorovať niekoľko skromne sa modliacich mohamedánov v kútiku, toho roku sa modlia ostentatívne na veľkom priestranstve.

Ako vidíte píšem o všetkom, bez zakrývania ťažkostí. No, vráťme sa ku kladným veciam. Po ročnom boji sa nám podarilo vyrobiť nové stanovy ekonomickej rady farnosti a založiť tiež liturgickú komisiu. Tiež poriadková služba sa pomaly rozbieha a získava na sebadôvere. Novú encykliku Benedikta XVI. „Africae Munus“ nám prišiel predstaviť do farnosti sám charge d’affaires z nunciatúry v Čade.

Medzitým pochovávame mladých. Je tu toľko mŕtvych na cestách, že sa to vyrovná genocíde. Hovorím o motorkách. Keďže ľudia nepoznajú (a keby aj poznali – nerešpektujú) pravidlá cestnej premávky, ktorá je tu veľmi hustá, tak sú to jatky čo sa vidí v meste. Podľa toho čo sa počuje na vidieku, to nie je lepšie. Robia sa veľké akcie OSN proti rôznym chorobám atď. Iba proti nedisciplinovanosti a nezodpovednosti na cestách sa nič nerobí. Ale počty mŕtvych sa môžu rovnať.

Vráťme sa ale k duchovnejšiemu. Veľký pôst v celej diecéze bol sústredený na boj za uzdravenie pamäti. Hlavná idea: Keďže od nezávislosti tu bola neustála vojna a prenasledovanie treba zabudnúť a nepripomínať si nespravodlivosti z minulosti ak chceme v budúcnosti žiť lepšie. Tak možno prísť k vnútornej slobode… To sa malo počas Veľkého pôstu preberať v malých cirkevných spoločenstvách. Pred Kvetnou nedeľou potom každé (je ich 19!) predstavilo na sv. omši predsavzatia ako si to teda máme počínať. Niektoré boli konkrétne, jadrné, no mnohé sa rovnali slávnostným prehláseniam OSN.

Krížové cesty sme začali v prvý pôstny piatok premietnutím filmu od Gibsona ‘Passion’. Bol to znovu trhák. Kostol nabitý do nemožnosti. No a potom, ako každý rok, tri krížové cesty každý piatok. Rozumejte dobre: vo francúzštine, v ngambay a v sara. Je to tu veľmi obľúbené a je to masovka. Posledná bola od strediska Don Bosco do farnosti, čo je asi tak dva kilometre cez územie farnosti. Keďže sme už v 21. storočí, tak bolo horlivcov, čo to absolvovali na motorkách. Keďže nebo bolo zatiahnuté tak sme mali iba 36° - za čo sme všetci boli veľmi vďační Nebu.

Cez Veľký pôst napravo - naľavo boli obnovy, čo si ľudia sami organizujú. Miništranti, Groupe de femmes, Mariánska légia, JEC… a čo ja viem ešte čo. Ešte šťastie, že sme saleziánska komunita a spolubratia sú šťastní ak môžu pomôcť. Medzitým bez konca obnovy a prípravy katechumenov. To už od októbra, no ku koncu exorcizmy, pomazania, skrutínia sa množia. Do toho spovede v našom dekanáte. Milión ťažkostí okolo sobášov katechumenov, vydatých alebo ženatých, sobáše pred krstami… Do toho ich príslovečná ‘hrdosť’ (čo po našom znamená byť tvrdohlavý ako osol). A potom buď trpezlivý! Keď som bol mladší ešte mi to ako tak šlo, no s vekom sa sily strácajú a namiesto cnosti mi zostáva iba môj duch skrúšený, čo si každý večer sype popol na hlavu za všetko to, čo som povedal a nemusel povedať. No niekedy treba povedať. Na Veľký piatok bolo všeobecné upratovanie. Vidím z diaľky že horliví miništranti mlátia palicami oltár. Podídem bližšie a oni vám perú na oltári veľký koberec. A potom pokús sa zostať kľudný v takýchto situáciách...!

No koniec dobrý , všetko dobré. Procesia Kvetnej nedele cez farnosť bola veľkým úspechom a ľuďom to pomáha získať trochu katolíckej totožnosti a hrdosti. Na Zelený štvrtok boli prvé sväté prijímania. Bolo ich iba osem. To je pre tých, čo boli pokrstení ako bábätká. No príprava na prvé sv. prijímanie je tá istá ako na krst, ibaže prijímajú o dva dni skôr ako ich kolegovia ‘normálni katechumeni’. Biela sobota bola naozaj slávnostná s 58 krstami prevažne dospelých alebo mladých ľudí. Bolo to výskania, tancovania a plesania bez konca. Počas tejto omše som siahol na dno všetkých mojich psycho a socio schopností aby som ukaroval tú masu 3000 - 4000 ľudí v rozjarení a vždy naklonených nikomu a ničomu sa nepodriadiť. Ale, môžete mi gratulovať, tento krát som nepraskol, aj keď som občas musel zapraskať hlasom. Na Veľkonočnú nedeľu novokrstenci v bielom sprevádzaní ich komunitami prišli na jedinú sv. omšu o 8,00. To už sme v teplotách nad 40° a tak sa nedivte, že omša je iba jedna. Teraz, po Veľkej noci nasleduje tzv. mystagogická katechéza, t.j. vysvetľujeme novokrstencom sv. omšu. Je to pred rannou sv. omšou o 5,15 a trvá to mesiac. Ešte za tmy prichádzajú oblečení v bielom a so zažatými lampášmi…

Končím, spomínajúc prípravy na oslavu strieborného jubilea nášho arcibiskupa Matiasa Ngarteri. Je to prvý domorodý čadský biskup. Okrem neho sú ešte dvaja domorodci. Ostatní sú ešte bieli. Tak sa modlite za nás, za rast tejto cirkvi, najmä duchovný, za sväté a stabilné rodiny, za svätosť domorodého kňazstva a za nové povolania. A ak veríte v obrátenie aj neschopných misionárov tak nejakú tu modlitbičku aj za mňa. Ak to nepomôže, určite to neuškodí.

Pán vstal z mŕtvych. Radujme sa
V Pomocnici kresťanov
Váš brat, don Daniel

Kategórie: Iné zahraničie