Strict Standards: Only variables should be assigned by reference in /data/clients/misie.saleziani.sk/www/libraries/Router.php on line 13

Warning: Creating default object from empty value in /data/clients/misie.saleziani.sk/www/libraries/Router.php on line 79

Strict Standards: Only variables should be assigned by reference in /data/clients/misie.saleziani.sk/www/libraries/Abstract/Controller.php on line 26

Strict Standards: Only variables should be assigned by reference in /data/clients/misie.saleziani.sk/www/libraries/Abstract/Model.php on line 10

Strict Standards: Only variables should be assigned by reference in /data/clients/misie.saleziani.sk/www/libraries/Abstract/Model.php on line 10

Strict Standards: Only variables should be assigned by reference in /data/clients/misie.saleziani.sk/www/libraries/Abstract/Model.php on line 10
Saleziánske Misie

Saleziánske Misie - Saleziáni Don Bosca

Veľmi si vážim ľudí, s ktorými môžem zdieľať misiu v Baku

Foto

Meno: Katarína Kružliaková
misijná dobrovoľníčka
Miesto: Baku v Azerbajdžane
Termín: marec 2011
Činnosť: stretká, práca s deťmi v oratóriu, doučovanie, voľno-časové aktivity
Financovanie: grantový program Mládež v akcii - Európska dobrovoľnícka služba
(za obsah publikácie je zodpovedný vydavateľ a Európska komisia nenesie žiadnu zodpovednosť za akékoľvek použitie zverejnených informácií)

Čas strávený v Baku vnímam ako veľmi požehnaný...každá chvíľa, človek, výlet, situácia, tábor, rozhovor, akcia, modlitba, západ Slnka, volejbal, komunitný večer, sv. omša, vločka snehu, metro, mi niečo nové dalo...vždy prišla nová myšlienka, podnet, preto sa chcem podeliť s tými, ktoré sa ma dotkli najviac a zanechali stopu...

Väčšinou v stredu navštevujeme chudobné rodiny, ktoré patria do PAD – adopcia na diaľku, lebo nás zaujíma, ako sa im darí, čo potrebujú, čo sa zmenilo v ich biednom a stereotypnom živote. Niekedy sa cítim veľmi bezmocne, keď vidím v akých ťažkých podmienkach niektoré deti vyrastajú - bez pitnej vody, kanalizácie, dom bez omietky, sliepky behajú po perinách, deravá strecha, strmé schody bez zábradlia, na stenách pleseň. Dievčatko behalo len v šľapkách a krátkych špinavých nohaviciach, pritom bolo chladno a pršalo. Večer som niekedy tak unavená, že sa len hodím do modlitby, aby som mohla ísť ďalej.

Ale sú aj príjemné návštevy, napríklad sme boli v moslimskej rodine, kde sú tri malé deti. Keď sme tam prišli, tak dievčatko práve vyfarbovalo červenou pastelkou matematický príklad v bubline, lebo všetky príklady s výsledkom päť mala vyfarbiť červenou farbou. Som sa k nej priplichtila a vyfarbovali spolu. Bolo príjemne pripomenúť si a opäť sa vrátiť v spomienkach k našim deťom do škôlky, ktoré sa za nás každé ráno modlia. Neskôr sa k nám pridal jej starší brat a smiali sa mi, že neviem správne vysloviť farby v azerbajdžanskom jazyku : ) Po dvore im behali kačky. Chlapček ich kŕmil a jedno priniesol ku mne, aby som mu aj ja podala niečo zelené. Dal mi kačiatko do rúk a niečo mi azerbajdžansky vysvetľoval, no bolo to komické, lebo ja som nerozumela a snažila som sa rozprávať rusky, a tak sme sa viac smiali a tešili, že aj keď si nerozumieme verbálne, niekedy stačí pantomíma alebo úsmev očí a pochopenie sa dostaví : ) Jeho dedko nám podaroval krásne červené ruže, ktoré im rástli v záhrade. Keď som sedela pod stromom a svietilo na mňa slnko, tak priniesol záclonu a dal ju na strom, aby mi bolo príjemne v tieni. Dedko bol veľmi pozorný, milý, ruky mal od oleja, lebo rodinu živí opravovaním automobilov. Pôsobil na mňa ustarostene, unavene, veď musel uživiť svoju ženu, dospelú dcéru, nevestu, ktorej zomrel pred rokom manžel a ostali traja drobci.

V moslimskej rodine by sa mala žena venovať výchove detí a domácnosti. Žena má zakázané pracovať. Preto sa na muža kladú vysoké nároky, aby mal už pred svadbou vlastný byt, dobrú prácu, čo je veľmi ťažko získať v Azerbajdžane. Žena pred svadbou by mala mať peniaze na zariadenie jednej izby v byte, napríklad kompletnú kuchyňu od vidličky po dvierka na linke. Často sa stáva, že muž opúšťa svoju rodinu a nájde si inú ženu. V našom okolí je veľa detí z neúplných rodín. Je bežné, že ženy sa vydávali mladé, nemali skončené školy, alebo len základne vzdelanie, preto sa im ťažko hľadá práca. Na druhej strane vlastný muž im pracovať nedovolil. Potom keď tieto ženy opustí alebo zomrie, tak sú stratené. Snaží sa im pomáhať najbližšia rodina, ale keď ani tá už nie je, tak hľadajú pomoc všade možne. Práve vtedy si najviac uvedomujem, ako je adopcia na diaľku potrebná, aby aspoň trošku pomohla postaviť sa na vlastné nohy ľuďom, ktorí nemali šťastie na harmonický život. Preto aj týmto listom by som vás chcela poprosiť o modlitby a ak by ste chceli samy priložiť ruku k dielu a adoptovať si niektoré dieťa, tak vám budeme vďační.

Keď sme sa vracali z návštevy a išli sme preplneným metrom. Na ďalšej zastávke nastúpilo asi päťročné dievčatko, špinavé, otrhané, vystieralo ruku, žobralo. Keď prišlo ku mne, tak som jej podala ružu. Vzala si ju, ale pichla sa na tŕni, tak som ruži odtrhla tŕne a podala naspäť. Vtedy sa v jej tvári objavilo niečo zvláštne, čo neviem opísať... A možno práve pre túto chvíľu boli darované ruže od dedka. Možno je to podobne aj s našimi darmi, ktoré dostávame od Boha, že si ich nemáme nechávať len pre seba, ale potešovať ľudí, ktorých vo svojom živote stretneme. Som si istá, že to môžeme robiť hocikde, nielen na misiách v chudobnej krajine, ale všade kde sa práve nachádzame.

Tiež v lete počas štyroch táboroch bolo veľa veselých chvíľ – mojich trapasov :) Napríklad pri súťaži keď mali fúkať do papierovej loďky, ktorá mala akože plávať po nakreslenej rieke až do cieľa. Vtedy chlapec z davu kričí, že majú menšiu loďku ako druhá skupina a ja mu čírou liptovskou slovenčinou odpovedám: „Ale netááááraj! Slováci vybuchli do smiechu a chlapec už nemal žiadne námietky – pripomienky a hra pokračovala ďalej. Inak deti sú tu rovnako rozmaznané ako u nás. Dokonca aj v chudobných rodinách nemôže chýbať parádny mobil. Azerbajdžanci sú proste imidžoví, aj keď nebudú mať čo jesť, ale hlavne, že sa budú mať čim pýšiť a s čím hrať.

Bola prvá fatimská sobota mesiaca október a padal hustý dážď, obloha sa mračila, na uliciach obrovské mláky. Ako obvykle sme mali rozdávať balíčky s produktami rodinám z PAD a tiež peniaze deťom na cestu metrom, aby mohli chodiť na sobotňajšie kurzy, kde sa zadarmo od 14.h.do 17.h. učia ruský jazyk, anglický jazyk a matematiku. Keďže som nemala rozmenené peniaze, tak sme išli do banky a tiež kupovať kruhy na olympiádu. Chodník aj cesta boli zablatené, plné vody, vybrali sme si múrik vedľa cesty a kráčali sme po ňom za sebou ako husi : ) a modlili sme sa desiatok ruženca, šaleli, smiali sme sa, skákali do mlák, bolo veľmi veselo. Večer na mládežníckom stretnutí som počas modlitby v kostole ďakovala Bohu za takéto chvíle v našom živote, ktoré dávajú radosť, čistú lásku a premieňajú zamračený deň na slnečný. Veľmi si vážim ľudí, s ktorými môžem zdieľať misiu v Baku, ani netušia, akým pokladom sú pre mňa.

Pozvali sme mládež z cerkvi k nám domov, rozprávali sme sa, hrali aktivity v ruskom jazyku a najmä modlili sa...Na aktivitách sme sa taaak nasmiali, až ma brucho bolelo, všetci boli zapálení hrou. Ale najkrajšia časť z celého večera bola modlitba s ruskými aj azerbajdžanskými piesňami pri čajových sviečkach a chvály plné ďakovania, prosenia. Myslím, že všetci odchádzali naplnení Božím pokojom s pocitom, že nie sú sami so svojou vierou a jej prežívaním.

Ešte ďalšie postrehy:
Pred mäsiarstvom na ulici sú priviazané živé ovce, krava a sliepky v klietkach. Proste prídete, vyberiete si, ktoré sa vám páči a oni vám ho za pár hodín dajú rozporciované. Proste čerstvé mäso. Ako mäso prevážajú? Jednoducho, napríklad v taxíku : ) Raz ráno som videla ako z taxíka vykladajú kus kravského stehna do nobl supermarketu : )

Keď cestuje žena s mužom v maršutke alebo v buse, automaticky platí muž aj za ženu. Dokonca aj keď ide matka s malým synom, tak peniaze šoférovi podáva jej syn. Asi aby si zvykal už od mala. Nám sa tiež stalo, že chalan, s ktorým sme išli z tancov vystupoval skôr, automaticky zaplatil aj za nás a šoférovi len ukázal, za ktoré ženy platil : )

Každá zastávka v metre má svoju originálnu zvučku. Keď zastane metro, ozvu sa tony nejakej azerbajdžanskej národnej piesne, potom hlásia názov stanice. My na Xalglar Dostlugu máme celkom veselú, ale v origináli na youtube je fakt strašná, veď posúďte sami.

Zarážajúce je, že muži sú k sebe navzájom veľmi nežní, svoje hlboké priateľstvo si prejavujú aj na verejnosti, napríklad sa hrajú druhému s vlasmi, alebo ho držia za lakeť, za krk, stoja dosť blízko seba, opierajú sa o seba. Tiež v metre je veľké zrkadlo, ktoré slúži ako spätné zrkadlo pre vodiča, aby videl, kedy už nikto nenastupuje, nevystupuje a tak môže zavrieť dvere na vagónoch. No mladí Azerbajdžanci zrkadlo využívajú aj inak – upravujú si vlasy, čiapku, make-up : )

Tiež je bežné, že autobus ide tankovať na benzínku aj s pasažiermi : ) Stalo sa mi to už dvakrát a nikto sa nerozčuľoval. Je to bežné. Inak pri tankovaní vodič nevychádza z auta. Príde k nemu zamestnanec, spýta sa koľko litrov, zoberie peniaze, natankuje a hneď má aj vedľa pokladňu, cez ktorú nahodí sumu alebo nenahodí, záleží, či si ček vypýtate. Vy zatiaľ sedíte v aute alebo v buse a pozeráte program v televízore, ktorý je hneď nad skrinkou s meračom tankovaného benzínu alebo nafty.

Do autobusu alebo do metra vojde predavač, ktorý predáva puzdrá na doklady, alebo voňavé servítky, alebo malé knihy. Prechádza sa a kričí, ponúka, kšeftuje. Vystúpi na ďalšej zastávke a ide o vagón ďalej.

Platí sa tu za všetko a nie je to úplatok, ale uváženie, napríklad keď sme chceli vymeniť kupé vo vlaku, tak si pani vo vlaku zapýtala 4 manaty a nakoniec vzala asi 5 manat. No uváženie : )

Pitná voda netečie z kohútika, preto ak chce ostať človek bez žalúdočných problémov musí si vodu prevárať alebo kupovať, prípadne filtrovať.

Pevná linka je zadarmo a tiež existuje dvojlinka, čiže dva byty majú dva telefóny, ale spoločné jedno číslo. Preto k nám často volala cudzia teta a chcela padrugu Lenu :)

Vraj každý cudzinec a príslušník katolíckej Cirkvi má prideleného človeka, ktorý má pod kontrolou jeho pôsobenie v krajine. Tak sa smejem, že keď ráno vyjdem z domu, tak zakývam pridelenému kamarátovi, zaprajem pekný deň a ide sa pracovať na spáse duší : ) Darmo, je to krajina, ktorá chce mať všetko pod kontrolou.

Je tu povinná vojenská služba asi na rok alebo rok a pol. Ak chalan slúži na hraniciach s Arménskom, tak sa nemusí vrátiť živý, lebo tam je konflikt stále hmatateľný, vyostrený. Guľky tam lietajú nielen na cvičisku. Z vojny sa často vracajú psychicky poznačení, ale hrdí, že to zvládli.

Keď sme boli na výlete v Qube, číta sa Kuba. Sme si robili srandu, že sme niekde v strednej Amerike : ) Nevedeli sme, ako sa dostať do židovskej časti mesta, tak sme sa spýtali muža bez jednej ruky. O ruku prišiel, keď bol na vojne. Bol taký zlatý, že nám zavolal taxi, ktorý nás tam odviezol a zaplatil ho, ešte nám rozprával, kde čo môžeme nájsť. Vďaka nemu sme videli šachové miestnosti a tiež masový hrob Azerbajdžancov z vojny.

Posledný októbrový týždeň sme mali duchovné cvičenia na chate pri mori. Niesli sa v myšlienke Ježiš, môj uzdravovateľ. Bol to čas pozrieť sa do duše, porozmýšľať, čo tam nepatrí a popasovať sa s odpustením, takým úprimným zo srdca. Mali sme možnosť ísť na ročnú spoveď a tak urobiť čiaru za všetkým, čo bolo hriešne, ťažké a nepochopené. Človek vyšiel ako znovuzrodený : ) Veľmi sa mi páčil príbeh o orlovi. Neviem ako presne to bolo, ale orlíča sa vyliahlo z vajíčka medzi sliepkami, žil s nimi a tak si myslel, že je sliepka. Až raz videl na oblohe lietať orla, ktorý mu povedal, že on je tiež orol a že môže lietať...Boh nás stvoril ako orly. Chce, aby sme boli slobodní a môže nás naučiť lietať len s naším súhlasom. Nechajme sa niesť...ja už letím. : )

V modlitbách s vami spojená Katarína +

Kategórie: Azerbajdžan