Strict Standards: Only variables should be assigned by reference in /data/clients/misie.saleziani.sk/www/libraries/Router.php on line 13

Warning: Creating default object from empty value in /data/clients/misie.saleziani.sk/www/libraries/Router.php on line 79

Strict Standards: Only variables should be assigned by reference in /data/clients/misie.saleziani.sk/www/libraries/Abstract/Controller.php on line 26
...od Santiaga po Peking - Sny dona Bosca o misiách

Saleziánske Misie - Saleziáni Don Bosca

Sen o saleziánskych misiách od Santiaga po Peking

V noci z 9. na 10. apríla 1886 mal Don Bosco nový misionársky sen, ktorý porozprával Don Ruovi, Don Brandovi a don Vigliettimu, s prerušovaným hlasom od vzlykov. Viglietti sen hneď napísal a následne podľa príkazu ho poslal Don Lemyoanovi, ktorý z neho vyhotovil čítanie pre všetkých vedúcich oratórií a aby tak slúžil aj iným pre ich pozdvihnutie. „Tento text ale, upozorňoval sekretár, nie je nič iné ako náčrt nádhernej a dlhej vízie“. Text, ktorý sa tu publikuje je ten, ktorý spísal Viglietti, ale trocha opravený Donom Lemoyanom, aby sa zachoval sled udalostí.

Don Bosco sa nachádzal v blízkosti Castelnuova na návrší, tzv. Bricco del Pino, v blízkosti údolia Sbarnau. Obzeral sa z toho návršia na všetky strany, ale nič nevidel, okrem hustého porastu, ktorý sa všade rozprestieral, vlastne ešte pokrytý nespočetnými malými hríbikmi.

- Ale toto, povedal Don Bosco, musí byť jedine ctihodný Rossi Giuseppe: musí to byť on!

A naozaj, po nejakom čase zbadá Rossiho ako celý vážny pozoroval zo vzdialeného kopca údolia, ktoré boli pod ním. Don Bosco ho zavolal, ale on neodpovedal, ako niekto, kto je celý zahĺbený do myšlienok.

Don Bosco, obzrúc sa na inú stranu, videl v diaľke Don Ruu, ktorý tak ako Rossi celý vážny akoby sediac pokojne odpočíval.

Don Bosco ich volal oboch, ale oni v tichosti neodpovedali ani na jeho mávania.

A tak zišiel z kopca, na ktorom stál a kráčajúc vyšiel na ďalší, na ktorého vrchole bol les, avšak udržiavaný a popretkávaný cestami a chodníčkami. Odtiaľ sa navôkol poobzeral a jeho pohľad ho zaviedol až k horizontu, ale predtým ako okom, bol zasiahnutý do ucha hlukom nespočítateľnej skupiny chlapcov.

Aj keď sa akokoľvek snažil, aby odhalil odkiaľ prichádza ten hluk, nič nevidel; a potom okrem hluku nasledovalo kričanie ako predzvesť nejakej katastrofy. Konečne uvidel obrovské množstvo mladíkov, ktorí behajúc okolo neho mu išli naproti hovoriac: „Čakali sme ťa, dlho sme ťa čakali, ale konečne si tu s nami a už nám neutečieš!“

Don Bosco nič nechápal a pýtal sa sám seba, čo od neho chceli títo chlapci; ale medzitým čo stál ako zarazený medzi nimi a rozmýšľal o nich, uvidel nespočetné stádo oviec vedené jednou pastierkou, ktorá oddeliac chlapcov od oviec a jedných postaviac na jednu stranu a druhé na druhú stranu, zastavila sa pri boku Dona Bosca a povedala mu: „Vidíš, koľko ich stojí pred tebou?“

„Áno, vidím to“ – odpovedal Don Bosco.

„Tak dobre, spomínaš si na sen, keď si mal 10 rokov?“

„Ó, je to veľmi ťažké, aby som si ho pamätal! Moja myseľ je unavená; nepamätám si to, aby som to videl pred sebou.“

„Dobre, dobre: rozmýšľaj a spomenieš si“

Potom zobrala mladíkov, aby prišli k Don Boscovi a jemu povedala: „Pozri sa teraz na túto stranu, zameraj svoj zrak a aj ostatní tak urobte a prečítajte čo je tu napísané...No, čo teda vidíš?“

„Vidím pohoria, potom more, potom kopce a opäť pohoria a moria.“

„Čítam tu – povedal nejaký chlapec – Valparaiso.“

„Ja čítam – povedal iný – Santiago.“

„Ja – opäť iný chlapec – vidím obidva nápisy.“

„Výborne – pokračovala pastierka, vykroč z tohto bodu a budeš mať mieru, koľko musia Saleziáni urobiť v budúcnosti. Obráť sa na túto stranu, zamier svoj pohľad, urob si tak vizuálnu čiaru a pozeraj.“

„Vidím pohoria, kopce, moria!...“

A mladíci zaostrili zrak a vykrikovali spolu: „Čítame Peking.“

Don Bosco uvidel veľké mesto. Mesto bolo predelené veľkou riekou na ktorej sa rozprestieralo niekoľko mostov.

„Dobre – povedala pastierka, ktorá sa zdala učiteľkou mladíkov; teraz vytvor iba jedinú čiaru z jedného bodu k druhému, od Pekingu až po Santiago, urob na nej stred na území Afriky a budeš mať presnú mienku, koľko toho musia spraviť Saleziáni.“

„Ale ako toto všetko dosiahnuť?“ – zvolal Don Bosco. „Vzdialenosti sú nekonečné, miesta náročné a ťažké a Saleziánov je málo.“

„Neznepokojuj sa. Toto všetko spravia tvoji synovia, synovia tvojich synov a ich synovia; ale drž sa, aby si zachovával všetky články Stanov a aby si žil v duchu tvojej Zbožnej spoločnosti.“

„Ale kde zobrať také množstvo ľudí?“

„Poď sem a pozri sa. Vidíš tam, 50 už pripravených misionárov? A ešte ďalej, vidíš ich ďalších a ďalších? Urob čiaru zo Santiaga až do stredu Afriky. Čo vidíš?“

„Vidím 10 centier - staníc“

„Výborne, týchto desať centier – staníc, vytvoria štúdiá a noviciát a dajú mnoho misionárov, aby naplnili tieto priestory. A teraz sa obráť na inú stranu. Tu vidíš desať iných centier od stredu Afriky až po Peking. A aj tieto centrá poskytnú misionárov na tieto priestory. Tam je Hongkong, Kalkata, ešte ďalej Madagaskar. Tieto centrá a ešte ďalšie budú mať domy, štúdiá, noviciáty.“

Don Bosco počúval pozorujúc a hodnotiac to čo videl a potom povedal: „A kde nájsť toľko ľudí a ako poslať misionárov na tieto miesta? Tam sa nachádzajú domorodci, ktorý požierajú ľudské mäso; tam sú heretici, tam prenasledovatelia, ako to urobiť?“

„Pozri – odpovedala pastierka – maj dobrú vôľu robiť iba jedinú vec: pripomínaj aby moji synovia neprestajne pestovali čnosť Márie.“

„Dobre, zdá sa mi, že som pochopil. Budem prednášať všetkým tvoje slová.“

„A chráň sa chyby, ktorú teraz pozorujem, že sa uskutočňuje spoločné štúdium tých, ktorí študujú ľudské umenia a tých, ktorí študujú božské umenia, pretože veda nebies nechce byť premiešaná s pozemskými vecami.“

Don Bosco chcel ešte hovoriť, ale vízia sa stratila: sen sa skončil.

Medzitým ako Don Bosco hovoril, jeho traja poslucháči opakovane vykrikovali : „Och Mária, Mária!“ Svätec keď skončil rozprávať, povedal: „Ako náš Mária má rada.“ Hovoriac potom o tomto sne s Don Lemoyanom v Turíne, začal pokojne, ale so silným akcentom hovoriť: „Keď budú Saleziáni v Číne a budú sa nachádzať na obidvoch brehoch rieky, ktorá preteká blízko Pekingu!...Jedni budú na ľavom brehu na území veľkého Impéria a ďalší budú na pravom brehu na území Tartárie. Ach! Keď jedni pôjdu k druhým, aby si mohli potriasť rukou!...Aká sláva pre našu Kongregáciu!...Ale čas je v rukách Božích!“

Don Lemoyne posielajúc kópiu listu mons. Caglierovi, napísal 23. apríla k miestam, v ktorých vystupoval Don Rua, vikár Don Bosca a Don Giuseppe Rossi, generálny inšpektor: „Ja ako interpret poznamenávam: Don Rua je duchovná časť nad týmito myšlienkami. Rossi Giuseppe materiálna časť. Budúcnosť musí uspokojiť jedného aj druhého.“ A tak to v skutočnosti aj bolo.

Dobrý komentár na to miesto v sne, kde sa hovorí o Čile, vystupuje na povrch keď si prečítame Bollettino zo septembra 1887. Opisujúc cestu uskutočnenú mons. Caglierom spolu s mons. Fagnanom do transandskej republiky, sa rozpráva, že v Santiagu senátor Valledor prosil Saleziánov, aby prijali vedenie vládneho sirotinca, aby sa tak stali otcami chlapcov od sedem do desať rokov, a keď teda išli navštíviť inštitút, počuli čítať jednu sirotu tieto slová počas malej akadémie: “ Sú to dva roky keď plačeme a modlíme sa, aby nám don Bosco dal otca.“ Akoby to nestačilo, mons. Fagnano, zastavil sa v rozhovore s niekoľkými sirotami, ktorí mu vraveli: „Dievčatá majú matky (mysleli tým rehoľné sestry), ale my nemôžeme mať otca. Naším otcom je Don Bosco, ale až doteraz k nám neprišiel.“ Vo Valparaise v deň ich príchodu, viac ako 200 chlapcov bežali za nimi a kričali: „Konečne prišli naši otcovia! Zajtra môžeme ísť do školy. Ach, aké je to krásne!“ Vidiac a počujúc čo sa tam dialo, rozmýšľali o tom, koľko z toho už čítali v sne, tak mnoho sa z toho splnilo podľa predpovede.