Strict Standards: Only variables should be assigned by reference in /data/clients/misie.saleziani.sk/www/libraries/Router.php on line 13

Warning: Creating default object from empty value in /data/clients/misie.saleziani.sk/www/libraries/Router.php on line 79

Strict Standards: Only variables should be assigned by reference in /data/clients/misie.saleziani.sk/www/libraries/Abstract/Controller.php on line 26
O budúcnosti v J.Amerike - Sny dona Bosca o misiách

Saleziánske Misie - Saleziáni Don Bosca

Sen o budúcnosti saleziánov v Južnej Amerike

Don Bosco rozprával tento sen 4. septembra v poobedňajšom sedení Generálnej Kapituly. Dom Lemoyne ho hneď zaznamenal na papier a Don Bosco si napísané poznámky ešte raz prešiel od začiatku až po koniec, niečo doplniac a zmeniac. My publikujeme kurzívou to, čo v origináli odhaľuje originál Don Bosca; do zátvoriek dávame to, čo Don Bosco pridal neskôr.

Bola noc, ktorá predchádzala sviatok Sv. Ruženy Limskej (30. augusta) e ja som mal sen. Zdalo sa mi, že spím a zároveň sa mi zdalo, že veľa bežím , až po pocit, že už som ustatý z behania, že hovorím, píšem a namáham sa v robení mojich zvyčajných starostí. Zatiaľčo som premýšľal, či sa mi sníva, alebo prežívam realitu, zdalo sa mi, že vchádzam do nejakej rokovacej miestnosti kde boli mnohé osoby, ktoré medzi sebou hovorili o rôznych veciach.

Dlhý rozhovor sa točil okolo množstva domorodcov, ktorí v Austrálii, v Indii, v Číne, v Afrike a zvlášť v Amerike, v nespočítateľnom množstve sú ešte stále pochovaní v tieni smrti.

„Európa, vraví s celou vážnosťou jeden z mudrujúcich, kresťanská Európa, veľká učiteľka spoločnosti a Katolicizmu sa zdá byť apatická voči zahraničným misiám. Je málo tých, ktorí sú dostatočne nažhavení vyjsť v ústrety dlhým navigovaniam a neznámym krajinám, aby zachránili duše miliónov ľudí, ktoré boli vykúpené Božím Synom, Ježišom Kristom.“

Ďalší vravel: „Aké množstvo modloslužobníkov žijú nešťastní mimo Cirkvi a vzdialení od poznania Evanjelia iba v samotnej Amerike! Ľudia si myslia (a geografi sa mýlia), že Americké Kordillery sú akoby múrom, ktorý rozdeľuje túto veľkú časť sveta. Nie je to tak. Tieto dlhočizné reťaze vysokých hôr majú veľký význam vo svojich míľach a kilometroch svojej vzdialenosti. V nich žijú divé zvery, nikdy nenavštívené, sú tam rastliny, živočíchy a potom sa tam nachádzajú kamene, ktorých tu u nás je nedostatok. Fosílne uhlie, ropa, olovo, meď, železo, striebro a zlato sa skrývajú v týchto horách, v miestach, kde boli umiestnené všemohúcou rukou Stvoriteľa k využitiu pre ľudí. Ó Kordillery, Kordillery, ako bohatý je váš východ.!

V tomto momente som pocítil silnú túžbu požadovať si vysvetlenia viacerých vecí a spýtať sa kto boli tieto osoby na tomto mieste zhromaždené a na akom mieste sa nachádzam. Ale povedal som si: Predtým ako niečo poviem budem pozorovať čo sú toto za ľudia! A otočil som sa zvedavo navôkol. A zistil som, že nie všetky osoby mi boli neznáme. Oni medzitým, akoby iba v tomto okamžiku ma spozorovali, ma pozvali aby som sa postavil pred nich a prijali ma s dobrotou.

Spýtal som sa teda: Povedzte mi s milosťou! Sme v Turíne, Londýne, Paríži, Madride? Kde sme? A vy ste kto? S kým mám to potešenie rozprávať? Ale všetky tieto osoby rozprávali zoširoka a vždy otočili rozhovor na misie.

V tom okamihu sa ku mne priblížil nejaký mladík, ktorý mohol mať tak 16 rokov, príťažliví pre nadľudskú krásu a všetko presvetľujúc živým svetlom jasnejším ako slnko. Jeho odev bol utkaný s nebeskou bohatosťou a na jeho hlave bol baret vo forme koruny, obdarená precíznymi jagavými kameňmi. Pozerajúc sa na mňa so zhovievavým pohľadom, preukazoval o mňa špeciálny záujem. Jeho úsmev vyjadroval efekt neodolateľnej príťažlivosti. Zavolal ma po mene, chytil mi ruku a začal rozprávať o Saleziánskej Kongregácii.

Ja som bol zhypnotizovaný jeho hlasom. V istom momente som ho prerušil: „ S kým mám tu česť rozprávať? Zverejníte vaše meno?“ A ten mladík odpovedal: „ Nepochybujte! Hovorte s úplnou dôverou, ako že ste mojím priateľom.“

„Ale vaše meno?“

„Poviem vám moje meno, keď budem mať tú potrebu, ale teraz to nie je potrebné, aby ste ma poznali“ Tak hovoriac, smial sa.

Lepšie som si prezrel tú fyzionómiu obklopenú svetlom. Oh aký bol pekný! A spoznal som v ňom syna Grófa Fiorito Colle z Tolony, význačného dobrodincu nášho domu a zvlášť našich Amerických misií. Tento mladík zomrel iba nedávno.

„Och. Vy – povedal som osloviac ho po mene - Luigi! A títo ostatní, kto sú?“

„Sú to priatelia vašich Saleziánov a ja ako váš priateľ a Saleziánov, by som vám chcel, v mene Boha, dať prácu.“

„Uvidíme o čo sa jedná. Aká je to práca?“

„Postavte tu tento stôl a potom hoďte dole tento povraz.“

V prostriedku veľkej sály bol stôl, na ktorom bol umiestnený povraz a ten bol označený ako meter s líniami a číslami. Neskôr som si uvedomil, že tá sála bola umiestnená v Južnej Amerike, práve na rovníku a čísla vyznačené na povraze predstavovali geografické stupne zemských pasiem.

Zobral som teda konce toho povrazu, prezrel som si ho a videl som, ako na začiatku mal zaznačené číslo nula.

Smial som sa.

A ten anjelský mladík: „Nie je čas na smiech – povedal mi. Pozorujte! čo je napísané na povraze?“

„Číslo nula“

„Prezrite ho trochu!“

Prezrel som a hľa, číslo jeden

„Prezrite ešte a skúste veľkú časť zvitku povrazu!“

Prezrel som a vyšlo von číslo 2,3,4, až po 20.

„Stačí?“ opýtal som sa

„Nie; ešte viac vyššie, ešte vyššie! Choďte až kým neprídete po uzol!“ odpovedal mladík.

Prezrel som až ku číslu 47, kde som objavil obrovský uzol. Od tohto miesta povraz pokračoval ďalej , ale rozdelený na mnoho povrázkov, ktoré sa rozvetvovali na východ, západ a medzi tieto dva smery.

„Stačí?“ zopakoval som

„Aké je tam číslo?“ spýtal sa mladík

„Je to číslo 47“

„47 plus 3 koľko sa rovná?“

„50!“

„A plus 5?“

„55!

„Zapamätajte si: päťdesiatpäť“

A potom mi povedal: „Prezerajte ešte“

„Som na konci!“ odpovedal som

„Tak sa teda otočte nazad a prezerajte si povraz z druhej strany.“

Prezeral som povraz z opačnej strany, až po číslo 10.

Mladík ešte zopakoval: „Prezerajte ďalej!“

„Viac toho nie je“!

„Ako! Nič viac nie je? Pozorujte ešte! Čo to je?

„Je tu voda“ odpovedal som

Skutočne v tom okamihu sa odohrával vo mne zvláštny fenomén, ktorý nie je možné opísať. Nachádzal som sa v tej sále, držal som ten povraz a v tom istom čase sa pred mojimi očami rozvíjala panoráma obrovskej krajiny, ktorú som obhliadol akoby z letu vtáka a ktorá sa rozprestierala tak, ako bol rozvinutý povraz.

Od čísla nula po číslo 55 bola nekonečná zem, ktorá po morskej úžine, v pozadí sa rozdrobovala na stovky ostrovov, z ktorých bol jeden omnoho väčší ako tie ostatné. Na tieto ostrovy sa zdá sa vzťahovali tie povrázky, ktoré vychádzali z veľkého uzla. Každý povrázok viedol k nejakému ostrovu. Niektoré z nich boli obývané veľkým počtom domorodcov, iné nehostinné, prázdne, bralovité, neobývané; iné pokryté snehom a ľadom. Na západe početné skupiny ostrovov, obývané mnohými domorodcami.

[Zdá sa, že uzol umiestnený na čísle, alebo stupni 47, predstavuje miesto začiatku, z ktorého sa vzchádza, saleziánske centrum, hlavná misijná stanica, odkiaľ sa naši misionári rozchádzajú na Falklandy, na Ohňovú zem a na ostatné ostrovy týchto krajov Ameriky].

Z opačnej strany, teda od čísla 0 po číslo 10 pokračovala tá zem a končila vo vode, ktorú som naposledy videl. Zdalo sa mi, že tá voda, je more Antíl, ktoré som videl v takom prekvapujúcom spôsobe, že nie je možné, aby som vysvetlil slovami, čo som videl.

Teraz teda, na to čo som videl, som povedal: „Je tu voda“ a mladík odpovedal: „Teraz dajte dokopy 55 a 10. Čomu sa rovná?“ A ja: „Dokopy 65“

„Teraz to všetko spojte dokopy a urobte z toho jeden povraz“

„A potom?“

„Od tohto miesta čo sa nachádza?“ a ukazoval mi miesto na panoráme

„Na západe vidím vysoké pohoria a na východe je more!“

[Tu poznamenávam, že som videl ako v kompendiu, akoby v miniatúre, to čo som videl neskôr, ako poviem, vo svojej skutočnej veľkosti a rozmeroch, a stupne naznačené na povraze zodpovedajúce s presnosťou geografickým stupňom pásiem, boli to oni, ktoré mi dovolili udržať si v pamäti počas viacerých nasledujúcich rokov miesta, ktoré som navštívil v druhej časti tohto istého sna].

Mladík, môj priateľ pokračoval: „Teda dobre: tieto pohoria sú ako mantinel, hranica. Potiaľto a odtiaľto je žatva ponúknutá Saleziánom. Sú tisíce a milióny obyvateľov, ktorí očakávajú vašu pomoc, očakávajú vieru.

Tieto pohoria boli Kordillery Južnej Ameriky a to more bol Atlantický oceán.

„A ako to spravím? – obnovil som dialóg; ako dokážeme priviesť mnohé národy do ovčinca Ježiša Krista?“

„Ako to spraviť? Sledujte!“

A hľa prišiel Don Lago, ktorý mal pri sebe košík maličkých a zelených fíg a povedal mi: „Zoberte si Don Bosco!“

„Čo mi to prinášaš?“ – odpovedal som mu pozerajúc sa na to, čo košík obsahoval

„Povedali mi, aby som vám to priniesol.“

„Ale tieto figy nie sú dobré na jedenie; ešte nie sú zrelé.“

A môj mladý priateľ zobral košík, ktorý bol dosť široký, ale mal ploché dno a mi ho predstavil, hovoriac: „Hľa, darček, ktorý vám ponúkam!“

„A čo by som mal robiť s týmito figami?“

„Tieto figy sú nezrelé, ale sú súčasťou veľkého figovníka života. A vy hľadajte spôsob, ako ich spraviť dozretými.“

„A ako? Keby boli viac väčšími!...mohli by dozrieť spolu so senom, ako sa to robí aj s iným ovocím; ale tak malé...také zelené...je to vec nemožná.“

„Mali by ste vedieť, že ich môžete nechať dozrieť tak, že ich opäť pripevníte na strom.“

„Nemožná vec! A ako to spraviť?“

„Sledujte!“ a zobral jednu z fíg a položil ju do nádoby s krvou; opäť ju vložil ju nádoby s vodou a povedal: „Pomocou potu a krvi domorodci sa vrátia aby boli pripevnení na stromy a aby sa tak zaľúbili vládcovi života.“

Ja som si myslel: Ale aby sa tak mohlo stať, je nevyhnutný čas. A tak som pokračoval opäť nahlas: „Už neviem čo by som viac povedal.“

Ale ten drahý mladík, čítajúc v mojich myšlienkach, pokračoval: „Táto udalosť sa uskutoční ešte predtým ako bude zavŕšená druhá generácia.“

„A aká to bude tá druhá generácia?“

„Tá prítomná sa nepočíta. Po tejto bude iná a po nej ešte ďalšia.“

Rozmýšľal som so zmätenými myšlienkami, zaskočený a skoro koktajúc v počúvaní veľkolepých osudov, ktoré sú pripravené pre našu Kongregáciu, a spýtal som sa: „Ale každá z týchto generácii koľko obnáša rokov?“

„Šesťdesiat rokov!“

„A potom?“

„Chcete vidieť to čo bude? Poďte!“

A bez toho aby som vedel ako, nachádzal som sa na nejakej železničnej stanici. Bolo tu zhromaždené veľké množstvo ľudí. Nastúpili sme na vlak.

Spýtal som, kde sa nachádzame. Mladík odpovedal: „Dobre si zapamätajte! Pozrite sa! Cestujeme cez Kordillery. Je tu tiež cesta, ktorá vedie až na východ, k moru. Je to ďalší z darov Pána.“

„A je to v Bostone, kde nás očakávajú, keď pôjdeme?“

„Všetko má svoj čas“. Tak hovoriac vytiahol nejaký papier, kde vo veľkom formáte bola zaznačená Cartagénska diecéza. [Toto bolo miesto, odkiaľ sa vychádzalo].

Počas toho, ako som pozoroval mapu, lokomotíva zapískala a vlak sa dal do pohybu. Cestujúc, môj priateľ veľa rozprával, ale ja kvôli hluku konvoja som ho nepomohol pochopiť vo všetkom čo vravel. Napriek tomu som sa naučil nádherné a nové veci o astronómii, o nautike, meteorológii, mineralógii, faune, flóre, topografii týchto miest, o ktorých mi rozprával s úžasnou precíznosťou. Viedol svoje slová s milým správaním a zároveň s blízkou rodinnosťou, ktoré dokazovali nakoľko ma má rád. Už od začiatku ma chytil za ruku a držal mi ju vždy tak láskavo a stískajúc ju, až do konca sna. Moju druhú, voľnú ruku som si položil na jeho, ale tá sa zdala ako keby sa vyparila vždy keď som sa jej chcel dotknúť a tak som mal moju ľavú ruku položenú na mojej pravej ruke. Mladík sa vždy smial na mojich márnych pokusoch.

Ja som sa medzitým pozeral z oblokov vagóna a videl som, ako sa predo mnou mihajú rôzne, ale nádherné regióny. Lesy, pohoria, roviny, dlhočizné a majestátne rieky, keď som vôbec neveril, že by mohli byť také veľké tak ďaleko od ich ústí. Počas viac ako tisíc míľ sme lemovali panenský les, ešte dnes vôbec nepreskúmaný. Nevidel som iba Kordillery, rozmýšľajúc ako som bol od nich vzdialený, ale aj reťaze hôr, izolované v tých nekonečných rovinách, boli mnou kontemplované s každým ich, aj keď malým detailom. [Boli to hory Novej Granady, Venezuely, troch Guyán, Brazílie, Bolívie, až po posledné hranice].

Videl som až do útrob hôr a do hĺbok nížin. Mal som pred očami neporovnateľné bohatstvá týchto krajín, ktoré v jeden deň budú odhalené. Videl som početné bane precióznych kovov, nevyčerpateľné bane fosílneho uhlia, zásoby ropy také prekypujúce, aké sa doteraz nevyskytovali v iných častiach sveta.

Vlak sa konečne zastavil. Tu vystúpila značná časť cestujúcich, ktorí prechádzali pod Kordillermi, cestujúc na západ.

Vlak sa opäť pohol, idúc stále ďalej. Ako v prvej časti cesty prechádzajúc cez lesy, prenikali sme cez tunely, prechádzali sme ponad vysoké viadukty, prenikajúc cez hrdlá priesmykov, lemovali sme jazerá a močiare na mostoch, prekračujúc široké rieky, bežali sme cez prérie a nížiny.

A vlak išiel stále dole a otáčajúc sa raz na jednu, raz na druhú stranu, po dlhom časovom úseku sa zastavil po druhý raz. Tu mnoho ľudí vystúpilo a uberalo sa ďalej na západ. [Don Bosco označil toho miesto v Argentínskej republike ako provinciu Mendóza. A tak snáď stanica bola priamo v Mendóze a tunel umiestnil do Santiaga de Chile].

Vlak obnovil svoj beh cez Pampy a Patagóniu. Obrobené polia a roztrúsené domčeky tu a tam ukazovali, že aj tu sa civilizácia zhosťuje týchto púští.

Konečne sme dorazili k Magellanovej úžine. Pozeral som. Vystúpili sme. Mali sme pred nami Punta Arenas. Povrch zem bol na celé míle preplnený fosílnym uhlím, stolmi, trámami, drevom, nekonečnými haldami kovu, časť surová, časť už spracovaná. Dlhé rady vagónov stáli kvôli obchodu na tratiach.

Môj priateľ mi poukázal na všetky tieto veci. A tak som sa spýtal: „A s týmto všetkým, čo chceš povedať?“

Odpovedal mi: „To čo je teraz iba v plánoch, bude raz realitou. Títo domorodci budú v budúcnosti takí učenliví, že prídu oni sami, aby prijali vzdelanie, náboženstvo, civilizáciu a obchod. To čo inde vzbudzuje nadšenie, tu bude taká nádhera, že prevýši všetko ohromenie, ktoré sa vyskytuje u iných národov.“

„Videl som už dosť“ - zakončil som – teraz ma veď aby som videl mojich Saleziánov v Patagónii. Vrátili sme sa na stanicu a opäť sme nasadli na vlak aby sme sa vrátili. Po tom, čo sme prešli dlhú časť trate sme zastavili pri nejakom obývanom mieste. Vystúpili sme z vlaku a našiel som hneď Saleziánov. Boli tam mnohé domy s obyvateľmi vo veľkom počte; k tomu kostoly, školy, rôzne útulky pre mladíkov, dospelých, remeselníkov a roľníkov; a vo výchovných miestnostiach dcéry, ktoré boli zamestnané rôznymi domácimi prácami. Naši misionári viedli spolu mladíkov aj dospelých. Išiel som medzi nich. Boli mnohí, ale ja som ich nepoznal a medzi nimi nebol ani jeden z mojich starých synov.

Táto návšteva sa odohrala v okamihu. Videl som nádherný rozvoj Katolíckej Cirkvi, našej Kongregácie a civilizácie v týchto regiónoch, a ďakoval som za to Božej Prozreteľnosti, ktorá sa opovážila poslúžiť si mnou ako jej služobníkom na jej väčšiu slávu a na spásu duší.

Mladík Colle mi medzitým dal znamenie, že už bol čas, aby sme sa vrátili: a tak, pozdraviac mojich Saleziánov, sme sa vrátili na stanicu, kde už bol vlak pripravený na odchod. Nastúpili sme, vlak zapískal a išli sme smerom na sever.

Vlak postupoval vo svojom rýchlom behu a zdalo sa mi, že prechádza cez viaceré provincie, ktoré sú už teraz civilizované v Argentínskej republike.

Pokračujúc sme vstúpili do panenského lesa, širokého, dlhého, nekonečného. V istom okamihu sa vlak zastavil a pred našimi očami sa odohrávalo bolestné predstavenie. Obrovský zástup domorodcov bol zhromaždený na voľnom priestranstve uprostred lesa. Ich tváre boli deformované a odporné; ich osoby oblečené, ako sa zdalo, do zvieracích koží zošitých pospolu. Zabili človeka, ktorý k nim hovoril o svojich zážitkoch. Aj môj priateľ sa na to pozeral a mlčal. Na výkrik toho chudáka sa vlak opäť pohol.

Počas mnohých hodín išiel okolo dlhej rieky. A čas od času vlak išiel po pravej, alebo ľavej strane rieky. Z okna som už ani nemohol spočítať koľkokrát sme takto tú rieku prešli. Niekedy sa popri rieke ukázali tu a tam rôzne kmene domorodcov. Vždy keď sme videli tieto zástupy, mladík Colle opakoval: „Hľa žatva pre Saleziánov, hľa žatva pre Saleziánov!“

Prišli sme takto do krajiny plnej divých zvierat a jedovatých plazov, zvláštnych a otrasných foriem. Hemžili sa nimi úpätia hôr, sedlá kopcov; pobrežia jazier, hlbiny jazier... Jedni sa zdali psami, ktorí mali krídla a mali zvláštne vyvalené bruchá [obžerstvo, zmyselnosť, pýcha]. Ostatné boli ropuchy, ktoré požierali žaby. Dali sa vidieť jamy, v ktorých žili rôzne živočíchy odlišné od našich.

Vlak sa medzitým priblížil k miestu, z ktorého sme vyšli. Mladík Colle vytiahol topografickú mapu úžasnej nádhery a povedal mi: „Chcete vidieť cestu, ktorú ste prešli? Regióny, ktoré ste prekonali?“

„Veľmi rád“ – odpovedal som.

A tak mi vysvetlil mapu, na ktorej bola s úplnou presnosťou vyznačená celá Južná Amerika. Na nej som videl, všetko to čo bolo, všetko to čo je a všetko to čo bude v týchto regiónoch, ale bez popletenia, až tak, že sa dalo vidieť s jasnosťou všetko sa dalo vidieť púhym pohľadom oka. Pojal som hneď každú vec, ale pre mnohorakosť okolností, podobná jasnosť mi trvala krátku dobu a teraz sa v mojej mysli udomácnil úplný zmätok.

Medzitým ako som si prezeral mapu očakávajúc, že mladík pripojí k tomu nejaké vysvetlenie, bol som vo vytržení, pre to, čo sa odohrávalo pred mojimi očami, a zdalo sa mi, že Quirino zvoní Ave Máriu na úsvite; ale prebudiac sa, uvedomil som si, že to boli zvuky zvonov farnosti Sv. Benigna. Sen trval celú noc.

Don Bosco skončil svoje rozprávanie týmito slovami: „S láskavosťou Sv. Františka Saleského Saleziáni pritiahnu k Ježišovi Kristovi národy Ameriky. Bude to ťažká vec moralizovať domorodcov; ale ich synovia budú poslúchať so všetkou ľahkosťou slová Misionárov a spolu s nimi si založia kolónie, civilizácia zoberie miesto barbarstvu a tak mnohí domorodci budú tvoriť súčasť ovčinca Ježiša Krista.

Veríme, že toto malé pojednanie bude dostatočné aby sa pochopila dôležitosť tohto sna; posledný rozmach saleziánskych misií a svetských diel dokážu čoraz viac evidentným realitu jeho obsahu.