Strict Standards: Only variables should be assigned by reference in /data/clients/misie.saleziani.sk/www/libraries/Router.php on line 13

Warning: Creating default object from empty value in /data/clients/misie.saleziani.sk/www/libraries/Router.php on line 79

Strict Standards: Only variables should be assigned by reference in /data/clients/misie.saleziani.sk/www/libraries/Abstract/Controller.php on line 26
Životopisy misionárov

Saleziánske Misie - Saleziáni Don Bosca

Životopisy slovenských misionárov

Ján Šutka »  Jozef Ježovit »  Jozef Kusý »  Anton Figura »  Michal Čahoj »  Martin Križan »  Andrej Šoltýs »  Anton Figura

Ján Šutka

Ján Šutka

Ján Šutka sa narodil 11. septembra 1930 v Orovnici pri Hronskom Beňadiku. Už od detstva v ňom žila túžba po misiách. Rozhodol sa stať sa saleziánom. Jeho počiatočná formácia bola brutálnym zásahom v noci 13. apríla 1950 narušená. Ako seminarista bol, spolu s ostatnými rehoľníkmi, internovaný v Podolínci. Odtiaľ sa mu podarilo ujsť a tajne prekročiť hranice do Rakúska.

Ján Šutka

V Taliansku napísal žiadosť o odchod do misií. Je určený do Ekvádora. Odchádza tam v r. 1953. Po skončení štúdia teológie bol v r. 1960 v kolumbijskej Bogote vysvätený za kňaza.

Od toho času až podnes pôsobí v ekvádorskom pralese medzi príslušníkmi kmeňa Šuar. V r. 1962 stál pri vzniku Federácie Šuarov, ktorej cieľom je ochrana ľudských práv tohoto kmeňa. V r. 1972 rozbehol projekt diaľkových škôl cez rádio. V r. 1975 založil záchrannú leteckú službu pre Šuarov. V r. 1989 bol menovaný za predstaviteľa saleziánských šuarských misií pri ekvádorskej vláde. V r. 2000 sa stal predstaveným saleziánskej komunity a farárom v meste Macas. V r. 2003 bol vymenový za direktora saleziánskej komunity v meste Limón. 74 ročný don Šutka pracuje aktuálne vo farnosti Panny Márie Pomocnice kresťanov v Cuenca.

Jozef Ježovit

Jozef Ježovit

Ján Ježovít sa narodil 9. júna 1909 na Slovensku v dedine Suchá nad Parnou. Jeho rodičia boli Jozef Ježovít a Mária rodená Sajdiborová. Bol pokrstený v Suchej nad Parnou, vo vtedajšej ostrihomsko-trnavskej diecéze. Tam vychodil základnú školu. Potom v roku 1921 nastúpil do saleziánskeho aspirantátu v talianskom mestečku Perosa Argentina pod Alpami.

Odtiaľ prešiel do aspirantátu v San Benigno Canavese (1923-1928) pri Turíne. Po svojich štúdiách a mnohých modlitbách a úvahách o svojom povolaní, vstúpil do noviciátu v Cumiane pri Turíne (1928-1929). Bol šťastný, že zložil svoje rehoľné sľuby do rúk, teraz už blahoslaveného, dona Filipa Rinaldiho. Po noviciáte pokračoval vo svojich štúdiách dva roky znovu v San Benigno Canavese (1929-1931). Jeho prvá rehoľná poslušnosť ho určila za učiteľa a vychovávateľa na Valdoko v Turíne. Po svojich doživotných rehoľných sľuboch (22. novembra 1932), ktorým predsedal don Peter Ricaldone, si podal žiadosť na misie. Bol misionárom 37 rokov v Číne a 24 rokov v Thajsku.

Jozef Ježovit

Jeden zo saleziánov, ktorí dobre poznali spolubrata Jána bol don Bernard Tohill. Boli spolu v komunite sv. Alojza v Hongkongu niekoľko rokov a spolu zažili život v utečeneckom a v koncentračnom tábore počas vojny (1941-1945). Neskôr sa táto vojnová skúsenosť uňho prejaví v negatívnych účinkoch a smutných spomienkach. Keď sa don Tohill dozvedel o jeho smrti, vyjadril faxom svoje city a slová ohľadom spolubrata Jána takto:

„On žil a zomrel v pomernej tme, ale ja pevne verím, že jeho vernosť rehoľnému a saleziánskemu povolaniu mu obdržala bohatú odmenu od Pána a v tom istom čase pridala zásluhy našej kongregácii.“ Don Tohill zhrnul niektoré jeho charakteristické vlastnosti takto: „Mal mimoriadnu schopnosť pracovať, bol vždy nadšeným saleziánom a preukazoval veľkú lojálnosť svojim predstaveným, spolubratom a študentom. Bol odborným knihárom...Bol to príjemný človek. Neváhal by som ho zaradiť medzi vzorných spolubratov“. Podobne sa po jeho smrti vyjadrovali aj spolubratia čínskej provincie a uistili nás o svojich modlitbách za „ spolubrata, ktorý tak veľa pracoval v Číne“.

Už od samého začiatku svojho pobytu ako misionár v Číne prejavoval svoju zručnosť v knihárstve. Úradné oddelenie pre výchovu v Hongkongu mu udelilo titul „Qualified Teacher – Kvalifikovaný učiteľ“. To poukazovalo na zásluhy, ktoré získal pre saleziánsku školu Tang King School v Hongkongu. Svojich 37 rokov v Číne strávil v Hongkongu, Šanghaji a v Makau.

3. júna 1970 spolubrat Ježovít prišiel da našej thajskej provincie. Pri tej príležitosti napísal: „ 3. júna 1970 ma rehoľná poslušnosť poslala do tlačiarenskeho oddelenia technickej školy DonBosco“ On potom riadil túto tlačiareň od roku 197O do1978. Hneď sa dal usilovne do štúdia nášho jazyka, ale vo veku 61 rokov nebolo možné sa ho dobre naučiť. A to bol jeho kríž až do jeho smrti. Preložili ho do provinciálneho domu (1978-1993) a poverili ho prácou, ktorú mal najradšej: viazaním kníh. Bol veľmi schopný vykonávať tento druh práce a venoval sa jej s nadšením a radosťou, dokiaľ mu to zdravie a sily dovoľovali.

Spolubrat Ján zanechal po sebe veľmi málo dokumentácie o sebe a o svojej činnosti. Medzi tým málom zanechal list, na ktorý si napísal predsavzatia z duchovných cvičení v roku 1979: 1) Myslieť a hovoriť dobre o všetkých , zvlášť o spolubratoch; 2) Prosiť od Boha Otca , od Svätej Trojice lásku k blížnym; 3) znášať trpezlivo kritiky a šomranie; 4) byť presný v zachovávaní denného programu. Ježiš, Mária a Jozef, vám dôverujem a odporúčam spásu mojej duše!

Keď sa jeho zdravie zhoršovalo, presunuli ho do domu formácie, zvaného ‚Nazaretský dom‘, v Bangpongu (2. júla 1993), kde zostal až do svojej smrti. V zádušnej svätej omši , ktorú táto ‚Nazaretská komunita‘ za neho obetovala, sa čítala táto vybraná stať zo Svätého písma: „ Neradujte sa z toho, že sa vám poddávajú duchovia, ale radujte sa, že sú vaše mená zapísané v nebi.“ Áno, pretože meno spolubrata Jána Jeržovíta, povedal don Lissandrin, direktor domu, je nielen zapísané v nebi, ale je zapísané v rozličných krajinách a národoch ako Slovensko..., Taliansko..., Čína: Hongkong, Šanghaj, Makau..., Thajsko... pretože on bol „dobrý a verný sluha“ a tak vstúpil naplno do Kristovho veľkonočného tajomstva. On bol pre našu Nazaretskú komunitu prameňom požehnania, obohacovania jej rodinného ducha a prehlbovania jej jednoty“

Pobyt koadjútora Ježovíta v’Nazaretskom dome slúžil ako duchovná obnova, ako dovolenka s Bohom, kedy sa človek úplne Bohu oddáva. V tomto ovzduší don Peter Daniele, jeho ošetrovateľ, povedal o ňom, že bol „jednoduchý, pokojný a radostný“. Napriek tomu, že nerozumel dobre thajskému jazyku, sledoval náboženské obrady s vierou a veľkou nábožnosťou. Bol šťastný, že si s Don Boscom delil „chlieb“ a „prácu“. Jeho neustála modlitba bola “Bože, čo tu ja vlastne robím? Zober ma k sebe!“ Očakával tretiu časť Don Boscovho prísľubu: „nebo“. Jeho úcta k svätému ružencu a návšteva Oltárnej Sviatosti boli povznášajúce.

Sme povďační všetkým členom formačného ‚Nazaretského domu‘, ktorí starostlivo a pozorne obklopovali spolubrata Jána Ježovíta so saleziánskou bratskosťou a láskou. A zatiaľ, čo pokračujeme v modlitbách za jeho večné odpočívanie, pekne vás, drahí spolubratia, prosíme, modlite sa za túto komunitu, za jej animovanie a organizovanie a za vzbudzovanie nových povolaní pre saleziánsky život a zvlášť pre koadjútorov.

Jozef Kusý

Jozef Kusý

Jozef Kusý sa narodil v rodine Michala Kusého a Katarína, rodenej Rezbárikovej 10. októbra 1909 na Slovensku vo Varovom Šúri (bývalý Varašúr), okres Trnava. Vo veku 23 rokov odpovedal na Božie volanie «úplne sa zasvätiť Bohu a svojim bratom a sestrám», Jozef vstúpil do saleziánskeho ašpirantátu 2. októbra 1932. Svoj noviciát urobil od 7. septembra 1933 do 7. septembra 1933 vo Svätom (teraz Hronskom) Beňadiku. Doživotné sľuby zložil v Estorile, v Portugalsku 31. júla 1937.

Jozef Kusý

V roku 1946 začal brat Jozef svoje misionárske dobrodružstvo. Zaradili ho do druhej misionárskej výpravy, ktorú viedol don Manuel Preto na ostrov Timor. Don Hanibal Vighetti a koadjútor Jozef Ribeiro (ktorého poznajú v Los Palos), boli tiež v tej skupine. Portugalská vláda požiadala saleziánov, aby išli na Timor a tam zriadili remeselnícku školu, kde by sa mladí ľudia mohli naučiť stolárstvo, obuvníctvo, mechaniku a iné remeslá. Dali sa na cestu s príslušným strojovým zariadením, potrebným pre to plánované odborné učilište. Z Portugalska sa plavili popri Angole, Zelenom myse, a Singapuri až konečne prišli na Timori do prístavu v Dili.22. septembra 1946. Po ich príchode biskup Jaime Garcia Goulard malej skupine misionárov pridelil v Lahane, okres Dili, starý dom, ktorý bol zničený počas druhej svetovej vojny a preto potreboval generálnu rekonštrukciu. Koadjútor Jozef Kusý hneď sa podobral na jeho opravu. „Bolo treba znovu urobiť všetko: od strechy po priečelie domu, od kuchyne po oltár v kaplnke , skrátka všetko“, spomínal spolubrat Jozef Ribeiro. V Lahane saleziáni začali so školou, ktorú mal na starosti koadjútor Jozef ako riaditeľ, učiteľ a «fac totum», totiž ako ten, čo všetko robí, čo len treba. Po určitom čase prišiel tam minister z Lisabonu a navštívil tiež školu v Lahane. Všimol si, že to bola jediná vyššia stredná škola na Timori, ktorá v tom čase mala 700 žiakov a bola na najvyššej úrovni aká sa vtedy dala dosiahnuť. Bola to jediná škola v diecéze.

31. januára 1948 predstavení poslali spolubrata Jozefa do nového kánonicky erigovaného saleziánskeho domu do misie vo Fuiloro s donom Hanibalom Vighettim a s dvoma inými saleziánmi. Tu sa brat Jozef znovu ukázal v plnej forme. Bol to človek, na ktorého sa mohli spoľahnúť, keď bolo treba opraviť stroje akéhokoľvek druhu, inštalovať elektrické zariadenie, pumpovať vodu, stavať domy, budovy a kaplnky; počas svojho pobytu vo Fuiloro, často ho volali, aby asistoval pri stavbách v Baucau, Venilale a v Ossu.

Jozef Kusý

Bol tiež spoľahlivým ‚farmárom‘ čo sa týka stromov a ovocia, a kompetentný v hydinárstve; vedel tiež kresliť plány a maľovať. Niektorí o ňom hovorili, že „on bol človekom nie sedem funkcií, ale sedemdesiatkrát sedem. Nevedel, čo je to odpočinok od svitania do piatej hodiny popoludní...“ Podľa svedectva koadjútora Jozefa Ribeira, Jozef sa podielal na rozličných skupinových aktivitách ba začal zakladať nové náboženské spoločenstvá, ako družinu svätého Jozefa, priateľov Dominika Sávia, družinu Oltárnej Sviatosti. Bol vždy v pohybe so svojimi mladíkmi, ktorých priúčal, aby boli usilovní v štúdiu, nábožní v modlitbe a opravdivo šťastní vo svojom živote. On mal vždy pri sebe nejaký svätý obrázok, medailónik, ruženec alebo cukrík, aby to dal zvlášť malým deťom. V roku 1975 sa začala na Timore občianska vojna. Vojenský oddiel Fretellin spolu s niektorými civilmi napadli misiu vo Fuiloro a odniesli si čo len chceli zo skladu, kde saleziáni uchovávali zásoby pre chudobných ľudí. Aj mnoho kusov dobytka ukradli. Ani bydlisko saleziánov neušetrili; skonfiškovali šaty, knihy, ba dokonca aj osobné záznamy a dokumenty. Nakoľko sa takéto útoky opakovali celé mesiace, misionári museli opustiť misiu vo Fuiloro (kam sa však saleziáni neskôr vrátia) a usídlili sa v Los Palos.

3. februára 1976 indonézske ozbrojené sily začali okupovať Los Palos. Brat Jozef sa musel preniesť do kostola (ktorý bol inaugurovaný v roku 1968), kde boli tiež uskladnené rozličné materiály a zásoby jedla pre utečencov. Direktor don Luigi Pretto zariadil veci tak šikovne, že škola sa stala domovom pre 1.500 utečencov, ktorí tam prišli počas vojny z rozličných krajov. Títo bývali, varili, jedli a spali v triedach a v spálňach .Časy boli naozaj tvrdé. Saleziáni napriek nebezpečenstvám, ktoré ohrozovali ich bezpečnosť a život, dali prednosť zostať so svojimi ľuďmi, ktorým chceli slúžiť až do samého konca. Pokračovali ako najlepšie len vedeli v diele výchovy a evanjelizácie.

20. mája 1977 predstavení preložili spolubrata Jozefa, po jeho dlhom pobyte v Los Palos, do Fantumaca, kde mal ostať až do posledných dní svojho života. Tu sa on znovu ukázal ako opravdivý salezián; vo všetkom slúžil dobrým príkladom, vždy bol usmievavý, láskavý a zdvorilý, optimistický, nábožný a horlivý. „ Jeho prítomnosť sa vždy vynímala“ vraví don Jozef Carbonell, provinciálny ekonóm. „On bol jeden zo saleziánskych priekopníkov na Timore. Nikdy sa nevrátil do svojej rodnej otčiny odkedy zanechal Portugalsko, aby sa stal misionárom. Osobne som počul z jeho úst, a povedal to s nádherným úsmevom: «Keď som položil ruky na pluh, nikdy som sa neotočil nazad za tým, čo som zanechal za sebou»“.

Aj počas jeho pobytu vo Fantumaca, saleziáni, novici, klerici, študenti a ľudia okolo boli svedkami jeho veľkého ducha pracovitosti. Ale spojený s týmto duchom pracovitosti, bol však ešte dôležitejší jeho duch modlitby a lásky k preblahoslavenej Panne Márii. V posledných mesiacoch svojho života, sa veľmi často modlil v kaplnke noviciátu s ružencom v rukách. Vytrvalo sa staral o kostol, o svetielko na bohostánku vo svätyni Panny Márie Pomocnice a v kaplnke noviciátu, a o lurdskú jaskyňu na ceste do odbornej školy vo Fantumaca. Ukázal svoju eucharistickú vieru a nábožnosť dokonalým pokľaknutím pred Oltárnou sviatosťou. On vždy na začiatku dňa rozdával radosť každému vo chvíli, keď pozdravoval komunitu v jedálni svojím srdečným pozdravom.

Vo Fatumaca „brat Jozef urobil všetko najlepšie ako len mohol, čokoľvek mu bolo zverené“ povedal stály diakon Baltazar Pires. „On bol schopný na všetko, staral sa o ambulatórium, venoval sa potrebám robotníkov, dozeral, aby všetko bolo pripravené v kuchyni, okrášlil školu stromami, rastlinami a kvetmi“ Don Alfonz Ma Nacher, keď bol direktorom vo Fumaca, napísal do kroniky domu ešte predtým než brat Jozef umrel: „To je človek, ktorý je schopný spojiť svoju veľkú prácu so svojou nekonečnou obetavou láskou a povzbudivou nábožnosťou. Možno povedať, že on je dokonalý saleziánsky koadjútor, na ktorého don Bosco myslel vo svojom pláne ako zakladateľ kongregácie.“

26. novembra 1988 hlavný predstavený don Egidio Vigano, počas svojej vizitácie na Timore, dal bratovi Jozefovi Kusému a iným saleziánskym misionárom priekopníkom, zlatú don Boscovu medailu.

Počas osláv 50.výročia saleziánskej prítomnosti na Východnom Timore, 11. októbra 1996 brat Jozef Kusý dostal od gubernátora vtedy ešte okupovaného Východného Timoru, Abilio Jose Osorio Soaresa, plaketu ocenenia „za jeho prácu, službu a vernosť vo vykonávaní svojich povinností ako misionár saleziánskeho rádu na Východnom Timore za posledných 50 rokov.“ Počas stretnutia sa saleziánov vo Fuiloro, keď sa ho spýtali na čo z minulosti by si rád spomínal, odpovedal s veľkým optimizmom: „Radšej by sme chceli pozerať napred do budúcnosti, ako rozprávať o minulosti!“

Vo februári tohto roku (2002) zdravie brata Jozefa sa začalo zhoršovať. Musel sa vzdať svojho pracovného tempa a on sa opäť veľkodušne podrobil Božím plánom pre neho, ako v deň skladania jeho prvých sľubov. Začal strácať chuť pre pozemskú stravu, ale vždy túžil prijať svoj Duchovný Pokrm každé ráno. Teraz, keďže už bol príliš slabý, aby šiel na obchádzku a rozprával sa s ľuďmi, obetoval svoje bolesti za nich. Boli chvíle, keď nemohol dobre dýchať a telo trápili bolesti; on však znášal všetko s veľkým duchom viery a odovzdanosti do Božej vôle. Boli aj také chvíle, keď povedal: „Rád by som zomrel. Som pripravený odísť.“ Mnohí priatelia ho prišli navštíviť, aby ho potešili. Paradoxné bolo to, že práve tento chatrný a krehký človek na posteli, taký slabý a bezmocný, vyžaroval silu a pokoj, a vlieval dôveru a odvahu, zvlášť koadjútorom a novicom, ktorí sa striedali, aby nad ním bedlili. My sa môžeme iba domnievať koľko blahodárneho duchovného ozdravenia a premeny sa udialo v tej izbe. Keď sa približoval bližšie k Pánovi, sila jeho dobroty sa stávala neodolateľná. Všetci, čo ho videli, boli dojatí. Niečo hlboko v jeho vnútri sa hýbalo k novému životu! A tak 15. apríla 2002 spolubrat Jozef sa spojil so vzkrieseným Spasiteľom, aby s ním bol navždy.

Anton Figura

Počas misijného kurzu pre nových saleziánskych misionárov (september 2007 – 138. saleziánska misijná výprava) sa pri večernom posedení a neformálnom rozhovore medzi spolubratmi odohral aj nevšedný objav a zaujímavé svedectvo: týkalo sa to nášho spolubrata – Slováka, dlhoročného misionára na Haiti, don Antona Figuru. Pri stole sme v družnej debate sedeli traja: Ladislav Miko - novokňaz zo Slovenska, Jacky Doyen - novokňaz z Haiti a ja - František Čunderlík. Rozprávali sme sa o našej saleziánskej skúsenosti, o rozličných zážitkoch z formačných etáp, z asistencie a teologických štúdií, o saleziánskej tradícii v našich provinciách a o osobnostiach saleziánov, ktorých sme poznali. Len tak mimochodom Lacka Mika napadlo opýtať sa Jackyho, či poznal don Antona Figuru, ktorý u nich na Haiti pôsobil a zomrel asi pred 10 – 11 rokmi. Jackymu sa rozžiarili oči a prekvapene vyhŕkol: „Samozrejme, že ho poznám! A odkiaľ poznáte toto meno vy?“ „Nuž“, odpovedal Lacko, „bol to náš spolubrat – zo Slovenska, jeden z prvej generácie slovenských saleziánskych misionárov.“ Jacky Doyen si v úžase nechal túto informáciu zopakovať ešte raz: „Počkajte, pomaly ..., takže vy poznáte nášho don Antoina Figuru, viete, že pôsobil u nás na Haiti a tvrdíte, že pochádza zo Slovenska?“ „Áno, presne tak, bol Slovák, myslím, že sa narodil v Šenkviciach, u nás sa stal saleziánom a potom ako misionár odišiel pracovať k vám na Haiti“, potvrdil Ladislav. Jacky trochu zmätene habkal: „Tak to je objav! Myslel som si, že pochádzal z Talianska alebo Francúzska, nejako sme o tom v našej provincii veľa nevedeli, alebo aspoň my mladší, jednoducho pre nás bol don Antoine naším don Antoinom. Pre nás saleziánov na Haiti znamenal veľmi veľa, máme ho stále vo veľkej úcte. Som veľmi milo prekvapený, že tu na misijnom kurze sa dozvedám takúto pre mňa vzácnu informáciu a spoznávam vás - jeho krajanov, ktorí si naň tiež živo spomínate.“

Kedykoľvek sme sa potom s Jackym stretli na chodbe, či na dvore alebo v prednáškovej sieni, so širokým úsmevom a s nefalšovanou vrúcnosťou mne i Lacimu stisol ruku na pozdrav.

Chvíľu sme s Lackom lovili v pamäti a vyratávali ďalších slovenských saleziánov - misionárov, ktorí pôsobili v rozličných kútoch sveta, od Južnej Ameriky počnúc, cez Indiu až po Japonsko. Na Jackym bolo vidieť pohnutie a dojatie. „Ste veľmi požehnaný národ, Bohom obdarená saleziánska provincia, keď sa u vás zrodili také osobnosti, ako don Antoine. My ho u nás na Haiti považujeme za človeka svätého života. Vďačíme mu za tak veľa! Tento vzácny spolubrat, ktorého ste nám zo Slovenska darovali, obetoval svoje sily, svoj život pre rozkvet saleziánskej rodiny na Haiti. Don Antoine sa veľkou mierou zaslúžil o vznik a osamostatnenie Haitskej saleziánskej provincie.

Prezieravo a s veľkou obetavosťou pomáhal rozvoju a vzrastu saleziánskej prítomnosti v našej krajine. Koľkým mladým pomohol nadchnúť sa pre saleziánske povolanie! Keď videl ťažkosti, ktoré prinášala zmiešaná provincia, ktorú tvorili španielsky hovoriace štáty (Dominikánska republika, Kuba ... ) a francúzsky hovoriace Haiti, bol jedným z iniciátorov vytvorenia samostatnej provincie v našej krajine.“

Lacko i ja sme so záujmom počúvali toto svedectvo a vyznanie mladého spolubrata z Haiti. Jacky pokračoval : „Don Antoina Figuru sme mali všetci veľmi radi. S obdivom sme sledovali jeho húževnatú prácu pre haitský ľud, pre mladých a pre spolubratov saleziánov. Boli aj veľmi ťažké časy v našej krajine. Don Antoine ako starostlivý otec neúnavne pracoval, vybavoval, zháňal všeličo možné pre prežitie a zabezpečenie saleziánskych diel, písal listy a výzvy o podporu a pomoc. Popri ňom odrástla celá generácia saleziánov. Aj ja mu osobne vďačím za veľa. Zažil som ho ako mladík – ašpirant. Don Antoine bol už vtedy staručký, avšak stále plný energie ... bolo vlastne vidno, že sa celý zodral a strávil v práci pre dobro mladých a pre dobro spolubratov. S veľkou úctou sme chodili za ním a mal pre nás vždy povzbudivé slovo, múdru radu. Žiaril nám svojím príkladom a pre nás ašpirantov, a potom novicov, vstupujúcich na cestu saleziánskeho povolania, bol nenahraditeľnou oporou. Toto by vám povedali určite mnohí ďalší spolubratia z Haiti : ´To, že som dnes saleziánom – za to vo veľkej miere vďačím don Antoinovi Figurovi.´ V don Antoinovi ste nám zo Slovenska poslali skutočne veľký poklad.“ Keď sa náš rozhovor končil, Jacky sa ešte stále vracal k momentu prekvapenia a zároveň radostného vzrušenia, ktorý ho prenikol počas tejto debaty. „Takže don Antoine pochádzal z vašej krajiny, zo Slovenska! A vy, drahí priatelia, ste jeho krajania, vyrástli ste ako saleziáni v tej istej provincii, kde on! Ste šťastní! Musíte mať krásnu provinciu, keď z nej vychádzajú také sväté osobnosti! My sme na Haiti presvedčení, že don Antoine bol svätý muž, naozaj skvelý salezián! Veľmi som rád, že som spoznal aj vás. Budem sa modliť, aby ste aj vy boli takí svätí saleziáni, ako bol don Antoine. Ďakujem vám v mene haitských spolubratov, že od vás k nám prišiel don Antoine! Musím oznámiť nášmu provinciálovi, že som mal tú česť spoznať spolubratov – krajanov don Figuru. Naozaj sme vám, Slovákom, veľmi zaviazaní.“

Ostatní (na stiahnutie .doc)